www.cpssu.org
Dnešní datum: 28. 05. 2017   Czech-Slovak Political Science Students' Union  
kulatý roh  Hlavní menukulatý roh
Hlavní stránka

Analýzy a komentáře

Osobnosti
Politické ideologie
Volby a strany
Volby v ČR a SR

Archiv článků

E-knihovna
Linky
Satira


kulatý roh  CPSSUkulatý roh
AKTUALITY
Co je CPSSU?
Kdo je kdo v CPSSU
Kontakty

Archiv akcí
Soustředění CPSSU
CPSSU v médiích

Partneři CPSSU
Dokumenty CPSSU
Akademické spolky
Historie CPSSU

Volební a stranické systémy

* Financovanie politických strán (úvod do teórie)

Vydáno dne 18. 06. 2005 (10095 přečtení)

Financovanie politických strán predstavuje v politológii pomerne málo frekventovanú oblasť záujmu. Napriek tomu možno tvrdiť, že ide o oblasť, ktorá v mnohých prípadoch závažne ovplyvňuje fungovanie celého politického systému. Táto štúdia sa snaží predložiť základnú teóriu financovania politických strán. Popísané sú základné princípy, na ktorých by mal byť systém financovania strán postavený, ďalej možné zdroje financovania, a na záver sú stručne vyložené možnosti kontroly hospodárenia strán.

Spôsob financovania politických strán je významným prvkom politického systému. Ako uvádza Jan Outlý, "charakter politického systému předurčuje způsob, jakým jsou strany financovány, a naopak" (Outlý, 2002b, s. 100). V súčasnosti existuje vo svete mnoho prístupov k tejto problematike a mnoho modelov financovania politických strán. Je to dané rozmanitosťou historického, kultúrneho, právneho a ekonomického prostredia. Každý model vychádza zo špecifík konkrétnej krajiny, ideálny model neexistuje. (Roztočil, 1998, s. 10) V tejto štúdii budú najprv popísané princípy, ktoré by mal rešpektovať každý systém. Následne budú špecifikované zdroje financovanie politických strán – tie môžu byť v rôznych systémoch rôzne využívané a kombinované. Na záver sú načrtnuté možné spôsoby kontroly, z ktorých si jednotlivé štáty vyberajú v súlade so špecifickými podmienkami svojich ústavných systémov a tradície.

Princípy financovania politických strán

Systém financovanie politických strán by mal napĺňať určité základné princípy. Aj keď sa ich výpočet u rôznych autorov líši, na štyroch sa zhodujú. Sú to princípy rovnosti, slobody, verejnosti a kontroly. (Outlý, 2002b, s. 101; Roztočil, 1998, s. 10; Šimíček, 2000, s. 54) Jan Outlý pridáva aj princíp "vynutitelnosti".

Princíp rovnosti sa vzťahuje na rovnosť politických strán navzájom. Týmto princípom "se rozumí zabezpečení stejného přístupu politických stran k finančním zdrojům za účelem zajištění srovnatelných podmínek pro jejich činnost" (Outlý, 2002b, s. 101). Princíp slobody by mal byť realizovaný vo vzťahu k štátu – štát by mal umožniť politickým stranám, aby si mohli prostriedky na svoju činnosť zaobstarať z vlastných zdrojov.

Princíp rovnosti a slobody financovania predstavujú protikladné princípy, ktoré nemôžu byť v absolútnej podobe realizované súčasne. Žiadúce je uplatňovanie oboch týchto princípov v určitom pomere. "Absolutní převaha principu rovnosti by znamenala, že strana nebude moci získávat finanční prostředky vlastním přičiněním, např. náborem nových členů (a s nimi členských příspěvků). Striktní dodržování principu svobody by naopak poskytovalo neúměrnou výhodu stranám již etablovaným, nebo těm, které reprezentují zájmy kapitálově silných skupin, ve srovnání se stranami neparlamentními či reprezentujícími skupiny kapitálově slabší." (Outlý, 2002b, s. 101) Slobodnú súťaž politických strán možno zabezpečiť vhodnou kombináciou týchto princípov.

Princíp verejnosti (transparentnosti) sa uplatňuje vo vzťahu k spoločnosti a k štátu. Je predpokladom princípu kontroly. Ten spočíva v možnosti overiť pravdivosť a úplnosť informácií poskytovaných politickou stranou. Princíp vynútitelnosti, ktorý uvádza Jan Outlý, by mal umožniť sankcionovať strany, ktoré zákonom stanovené pravidla nedodržujú. (Outlý, 2002b, s. 102)

Zdroje financovania politických strán

Politické strany môžu byť v zásade financované dvoma spôsobmi. Prvou možnosťou je financovanie strán z verejných prostriedkov. Druhou možnosťou je financovanie zo súkromných zdrojov. V praxi sa uplatňujú rôzne modely, ktoré tieto dva spôsoby financovania strán kombinujú. Pomer verejných a súkromných zdrojov v straníckych financiách je daný chápaním charakteru politických strán a ďalšími faktormi, ako sú politická kultúra, tradície a ekonomické možnosti konkrétneho štátu. Súkromné i verejné zdroje majú rôzne formy.

Súkromné financovanie (financovanie z vlastných zdrojov) je najstarším zdrojom financovania politických strán. Tento spôsob financovania je výrazom princípu slobody. Štát poskytuje stranám priestor, aby si prostriedky pre svoju činnosť zaobstarali vlastnou aktivitou. (Outlý, 2002b, s. 103) Množstvo financií, ktoré strana týmto spôsobom získa, odráža do určitej miery jej atraktivitu pre voličov (schopnosť získať členov) a rôzne právnické osoby (schopnosť získať sponzorov). Tento spôsob financovania je typický pre štáty, ktoré chápu stranu ako spoločenské združenie (napr. Veľká Británia, štáty Beneluxu). (Roztočil, 1998, s. 21) Súkromné financovanie má dve základné formy – členské príspevky a dary fyzických a právnických osôb. Okrem toho existujú aj ďalšie, doplnkové zdroje.

Príspevky členov politickej strany sú najprirodzenejším zdrojom straníckych príjmov. Pozitívom tohoto zdroja je, že nie je spojený s nebezpečím deformácie tvorby politickej vôle ani inej funkcie strany. Jeho slabou stránkou je nízka disponibilita. V prípade európskych strán členské príspevky spravidla nepresahujú jednu tretinu príjmov. (Roztočil, 1998, s. 21) Situácia v postkomunistických štátoch je naviac poznačená atmosférou antistraníctva, ktorá sa vytvorila po páde komunistických režimov. (Cabada, Dvořáková, 2000, s. 11)

Zvláštnou formou členských príspevkov sú tzv. stranícke dane. Týmto pojmom sa označuje časť príjmov, ktorú musia strane odvádzať jej členovia, ktorí vďaka strane vykonávajú určité štátne funkcie (napr. ministri, poslanci), prípadne funkcie v samospráve (napr. starostovia). (Roztočil, 1998, s. 12)

Dary od fyzických a právnických osôb sú ďalším významným súkromným zdrojom financií pre politické strany. Táto forma príjmu, akokoľvek je legitímna (podľa princípu slobody), spôsobuje viaceré problémy. Prvým problémom je pochybnosť verejnosti o nezištnosti zo strany darcov, najmä v prípade veľkých čiastok od rôznych právnických osôb. V krajnom prípade môže byť ohrozený rozhodovací proces vo vnútri strany a strana sa môže stať nástrojom skupín, ktoré ju financujú. Dary tiež spôsobujú kolíziu s princípom rovnosti. Strany reprezentujúce záujmy kapitálovo silných skupín môžu byť oproti ostatným stranám neprimerane zvýhodnené. V prípade transformujúcich sa krajín sa prejavuje výrazná disproporcia príjmov pochádzajúcich z darov medzi vládnymi a opozičnými stranami. (Roztočil, 1998, s. 12-13)

Okrem členských príspevkov a darov môžu strany získavať financie aj z niekoľkých ďalších zdrojov. Medzi tieto doplnkové spôsoby financovania politických strán možno zaradiť príjmy z podnikania, príjmy z prenájmu a predaja majetku, úroky z vkladov, pôžičky, úvery a dedičstvo. V mnohých štátoch je podnikanie politických strán obmedzené na niektoré druhy činnosti. Pochybnosti vzbudzujú aj niektoré úvery – zvýhodnené úvery môžu byť skrytou formou daru. (Roztočil, 1998, s. 13)

Alternatívou k súkromným zdrojom financií pre politické strany sú verejné zdroje. V súčasnosti nie sú politické strany schopné plne hradiť svoju činnosť z vlastných zdrojov a štátne financovanie je pre ne nevyhnutnosťou. (Čichoň, 1998, s. 83) Tento prístup k financovaniu politických strán je typický pre štáty, ktoré chápu strany ako ústavné inštitúcie. Ide najmä o štáty, ktoré mali v minulosti skúsenosti sa diktatúrou a potlačením ústavného systému (napr. Nemecko, Francúzsko, Taliansko, Španielsko, Portugalsko, Grécko a postkomunistické štáty strednej Európy). (Roztočil, 1998, s. 21) V súčasnej dobe na činnosť strán priamo alebo nepriamo prispievajú všetky európske štáty. (Roztočil, 1998, s. 13) Štátne financovanie politických strán môžeme rozčleniť na priame a nepriame.

Nepriame štátne financovanie má rozmanité podoby. Do tejto kategórie patrí napríklad úhrada výloh parlamentnej činnosti vrátane platov poslancov a podpory parlamentných frakcií, poskytovanie finančných prostriedkov na prenájom priestorov pre poslanecké kancelárie, platy poslaneckých asistentov, používanie služobných áut verejných činiteľov a podobne. Inou formou nepriameho financovania je poskytnutie priestoru vo verejnoprávnych médiách v predvolebnej kampani. (Roztočil, 1998, s. 13) Podľa Jana Outlého "nepřímé financování politických stran zaujímá v celé problematice státní podpory stranám specifické místo, protože (1.) alespoň některé jeho formy jsou nevyhnutelné a v podstatě není na vůli státu, zda je poskytovat bude nebo ne, a (2.) přestože je velmi adresné, otevřené a má oporu v legislativě, je velmi obtížné vyčíslit ho. Nevyhnutelnost nepřímého financování je patrná ze skutečnosti, že je v řadě případů nelze rozlišit, např. výkon parlamentní funkce státem od práce pro politickou stranu." (Outlý, 2002b, s. 126)

Vyčísliť množstvo peňazí, ktoré strany získajú touto formou je praktický nemožné, a to z niekoľkých dôvodov. Prvý z nich je ten, že pomoc štátu má často hmotnú podobu ťažko vyjadriteľnú v peniazoch. Iný problém spočíva v tom, že často nie je možné rozlíšiť nepriamu podporu politickej strane od zabezpečenia štátnych predstaviteľov. Posledným dôvodom je ohromné množstvo foriem nepriamej štátnej podpory, ktoré robí ich vymedzenie nemožným. (Roztočil, 1998, s. 14)

Ako špecifická forma nepriameho financovania býva uvádzané daňové zvýhodnenie darov politickým stranám. Klasifikácia tejto formy podpory je však sporná. Vzhľadom na súkromný charakter darov označujú niektorí politológovia túto formu podpory ako zmiešané zdroje financovania. Do tejto kategórie patria aj daňové úľavy pre podnikanie politických strán, a zaraďujú sa sem aj tzv. stranícke dane. (Roztočil, 1998, s. 13–14)

Druhou formou financovania politických strán z verejných zdrojov je priame financovanie. "Přímé financování ze státních zdrojů odpovídá principu rovnosti a vyjadřuje vůli státu akceptovat politické strany jako nezbytnou a žádoucí součást politického systému". (Outlý, 2002b, s. 102) Koncept verejného financovania by mal vychádzať z niekoľkých premís. Prvou je naplnenie slobody vstupu do volebnej súťaže. Štát by mal túto slobodu podporiť aj ekonomickými nástrojmi. "Volný vstup do volební soutěže může být v praxi komplikován či přímo znemožněn finančními nároky, které jsou s ním spojené." Znevýhodnené sú najmä novovzniknuté strany – "garance rovného pasivního práva se pak pro takovou stranu stává prázdnou deklarací". (Outlý, 2002b, s. 106)

Mnoho štátov poníma politické strany ako ústavné inštitúcie. Koncept priameho financovanie politických strán potom vychádza z názoru, že je v záujme štátu, aby existenciu strán, ktoré reprezentujú významnú časť voličov, finančne podporoval. Tretím argumentom v prospech priameho financovania je zabránenia nežiaducim vplyvom na strany. Priaznivci priameho financovania tvrdia, že výraznejšia podpora štátu odstráni problematické zdroje financovania strán, najmä dary od podnikateľských subjektov. (Roztočil, 1998, s. 14; Outlý, 2002b, s. 106)

Základné typy priameho financovania sú príspevok na úhradu volebných nákladov a príspevok na činnosť strany. Príspevok na činnosť býva členený na zložku závislú na počte hlasov a zložku závislú na počte mandátov. (Konkrétne označenie týchto príspevkov sa môže v jednotivých štátoch odlišovať, v ČR sa používajú termíny "stály príspevok" a "príspevok na mandát".)

Príspevok na úhradu volebných nákladov má zaistiť volný vstup strán do volebnej súťaže. Existujú rôzne kritériá pre poskytovania tohto príspevku, v Európe sa používajú v zásade dve. Niektoré systémy používajú kritérium účasti na voľbách – podmienkou je kandidatúra v určitom počte volebných obvodov, prípadne postavenie určitého počtu kandidátov. Príkladom tohto systému je Maďarsko a Grécko. (Outlý, 2002a, s. 21) Častejším kritériom je volebná úspešnosť. Príspevok je poskytovaný stranám, ktoré prestavujú tzv. významnú časť voličov. Problémom je určiť hranicu medzi významnou a nevýznamnou časťou spoločnosti. Úvahy zákonodarcov rôznych štátov sa spravidla pohybujú v rozmedzí 0,5% až 3%. (Outlý, 2002a, s. 26)

Súčasťou tohto systému podpory politických strán je v niektorých štátoch určenie maximálnej možnej čiastky, ktorú strany môžu utratiť v predvolebnej kampani. Limit je spravidla stanovený absolútne, tj. priamo určenou sumou. Výnimočne je tento limit stanovený relatívne ako násobok minimálnej mzdy (Rusko, Ukrajina). (Outlý, 2002a, s. 21)

Príspevok na činnosť by mal rešpektovať rovnaké princípy ako príspevok na úhradu volebných nákladov. Jan Outlý označuje tento príspevok za nadstavbový, "protože stát svoji úlohu spočívající v zajištění svobody vstupu do voleb splňuje již příspěvkem na úhradu volebních nákladů. Nadstavbový ale neznamená nadbytečný. Stát totiž tímto příspěvkem doplňuje proces politické konkurence o záměr zajistit samotnou existenci politických stran." (Outlý, 2002b, s. 117) Tento zámer odráža ústavno-inštitucionálne vnímanie politických strán a je podložený úvahou, že pre fungovanie demokracie realizovanej pomerným volebným systémom je potrebná existencia spektra politických strán, a že náklady na fungovanie politickej strany sú také vysoké, že si politické strany nemôžu dovoliť ich hradiť z vlastných zdrojov, a štát by sa na nich mal podieľať. (Outlý, 2002b, s. 117)

Výška príspevku by mala rešpektovať princíp rovnosti – príspevok by mal byť relatívne rovnaký pre všetky strany. To znamená, že pre každú stranu by mal znamenať rovnakú pomoc pri hradení nákladov na činnosť. V praxi sa tento príspevok prideľuje podľa volebných výsledkov. Volebný výsledok je merítkom značne nedokonalým, avšak zároveň jediným realizovateľným. "Těžko si lze představit jinou úvahu než tu, že strana, která zastupuje více voličům musí vynakládat větší prostředky, aby poptávku svých voličů po idejích, které v ní spatřují, mohla uspokojit." (Outlý, 2002a, s. 26)

Kontrola financovania politických strán

Kontrola je nevyhnutnou podmienkou funkčnosti regulácie financovania politických strán. Okrem toho má aj samostatný pozitívny účinok na obmedzenie niektorých nežiadúcich javov. Dôraz na verejnosť a transparentnosť straníckeho financovania núti strany prispôsobovať zdroje financií predstavám verejnosti, napr. selekciou verejne neprijateľných darcov. (Roztočil, 1998, s. 18) Štátne financovanie kontrolu zjednodušuje, pretože vyjasňuje pôvod financií a nevytvára problém s úmyslom finančnej pomoci politickej strane. (Čichoň, 1998, s. 85)

Podľa subjektu kontroly môžeme rozlíšiť niekoľko jej typov. Najrozšírenejším typom je bežná kontrola štátnymi orgánmi v daňovej oblasti. Okrem tejto všeobecnej kontroly existujú špecifické typy kontroly, ktorým podliehajú len politické strany.

Častým subjektom kontroly je parlament. Kontrola prebieha spravidla formou výročnej správy o hospodárení strany. Problémom tohto spôsobu kontroly je fakt, že subjekt kontroly – parlament – je ovládaný samotnými politickými stranami. Preto býva parlamentná kontrola v mnohých krajinách doplnená kontrolou verejnosti, prípadne kontrolou nestranným štátnym orgánom. V prípade verejnej kontroly majú strany povinnosť zverejňovať svoje výročné správy, napr. formou inzercia v celoštátnej tlači, či na internete. (Roztočil, 1998, s. 18) Ďalšou možnosťou kontroly je preverenie výročnej finančnej správy nezávislým audítorom. (Orosz, 2000, s. 42)

Okrem kontroly je pre zaistenie efektívnosti regulácie financovania politických strán dôležitá aj možnosť udelenia sankcie. Sankcia je obsahom princípu vynútiteľnosti. (Outlý, 2002a, s. 102) Existujú v podstate dva druhy sankcií – zastavenie štátneho príspevku politickej strane, ktorá porušuje svoje zákonné povinnosti, alebo jej potrestanie pokutou. Výnimočnou sankciou môže byť hrozba rozpustenia strany v prípade trvalého nerešpektovania právnej úpravy. (Roztočil, 1998, s. 19)

Záver

Ako napovedá názov, táto štúdia je akýmsi úvodom do teórie financovania politických strán. Na tento teoretický základ by mal nadviazať ďalší výskum v uvedenej oblasti, a to najmä komparatívne štúdie systémov financovania strán v rôznych štátoch. Táto téma nepochybne patrí v politickej vede medzi tie zaujímavé a aj dôležité. Napriek tomu zostáva zatiaľ mimo väčšiu pozornosť politológov. Oživiť záujem o túto oblasť je neskromným zámerom tejto štúdie.

Zdroje:

  • Cabada, L., Dvořáková, V. a kolektiv (2000). Komparace politických systému III. Praha, Vysoká škola ekonomická.
  • Cabada, L., Vodička, K. (2003): Politický systém České republiky. Praha, Portál.
  • Čichoň, M. (1998). Závěrem. IN: Šimíček, V. (ed.). Financování politických stran v České republice. Masarykova univerzita, Mezinárodní politologický ústav, Brno, s. 81 89.
  • Orosz, L. (2000). Financovanie politických strán na Slovensku a ich verejná kontrolovateľnosť (súčasný stav a legislatívne perspektívy). IN: Financovanie politických strán : Seminárny buletín. Bratislava, Róbert Vico, s. 38 43.
  • Outlý, J. (2002a). Nedostatky přímého státního financování politických stran v ČR. IN: Parlamentní zpravodaj. Roč. 8, 2002, č. 5, s. 21 26.
  • Outlý, J. (2002b). Financování politických stran státem : Poznámky k českému modelu. Acta Universitatis Palackianae Olomucensis. Facultas Philosophica. Politologica 1. s. 121-135 http://publib.upol.cz/~obd/fulltext/Politologica1/Politologica8.pdf (navštívené 7. 6. 2004)
  • Outlý, J. (2003a). Strany a stát, volby a finance : vybrané aspekty primárních voleb a financování politických stran. Olomouc, Periplum.
  • Outlý, J. (2003b). Vývoj státního financování politických stran v ČR. IN: Politologická revue. Roč. 9, 2003, č. 1, s. 139 153.
  • Roztočil, A. (1998). Financování politických stran a srovnání jeho právní úpravy v evropských zemích. IN: Šimíček, V. (ed.). Financování politických stran v České republice. Brno, Masarykova univerzita, Mezinárodní politologický ústav, s. 10 22.
  • Sičáková-Beblavá, E., Zemanovičová D. (2002). Politické strany a financie : tajomstvo alebo dôvera?. Bratislava, Róbert Vico. www.transparency.sk/studie/030813_polit.pdf (navštívené 7. 6. 2004)
  • Šimíček, V. (2000). Ústavně právní principy financování politických stran a jejich naplňování v České republice. IN: Financovanie politických strán : Seminárny buletín. Bratislava, Róbert Vico. s. 54 66.

Celý článek | Autor: Pavol Minárik | Počet komentářů: 76 | Přidat komentář | Informační e-mailVytisknout článek

kulatý roh  Anketakulatý roh
Čo je podľa vás dôvodom negatívneho postoja mnohých Európanov voči Spojeným štátom Americkým?

Neznalosť americkej kultúry
6568 (6568 hl.)
Rozdiel v bohatstve
3626 (3626 hl.)
Americká zahraničná politika
5532 (5532 hl.)
Iný dôvod (napr. história)
3555 (3555 hl.)
Neexistuje racionálny dôvod
4002 (4002 hl.)

Celkem hlasovalo: 23283
  (Starší ankety)


kulatý roh  Novinkykulatý roh
18.03.2007: Diskusie k článkom na cpssu.org
Po dlhšom čase opäť umožňujeme našim čitateľom diskutovať o článkoch na cpssu.org. Bohužiaľ staršie komentáre boli odstránené v rámci technického riešenia odstránenia tzv. spamu z našich diskusií. Upozorňujeme tiež prispievateľov, že maximálna dĺžka komentára je 10 000 znakov.

19.12.2006: PF 2007
Redakcia cpssu.org praje všetkým čitateľom príjemné prežitie vianočných sviatkov a veľa úspechov v novom roku 2007.

Zhrnutie roku 2006 si môžete prečítať v komentári Petra Justa.

31.10.2006: Projekt Ekonomie pro politology pokračuje
V akademickom roku 2006/2007 pokračujeme s projektom CPSSU Ekonomie pro politology, ktorý je zameraný na prakticky orientovanú výuku ekonómie pre študentov politólogie, mezinárodnych vzťahov a príbuzných oborov. Viac informácií nájdete v článku Ekonomie pro politology.

Od 14. 12. 2006 sledujeme návštevnosť cpssu.org:

Táto stránka bola vytvorená prostredníctvom redakčného systému phpRS.
Grafickú podobu pripravil Pavol Minárik