www.cpssu.org
Dnešní datum: 22. 07. 2017   Czech-Slovak Political Science Students' Union  
kulatý roh  Hlavní menukulatý roh
Hlavní stránka

Analýzy a komentáře

Osobnosti
Politické ideologie
Volby a strany
Volby v ČR a SR

Archiv článků

E-knihovna
Linky
Satira


kulatý roh  CPSSUkulatý roh
AKTUALITY
Co je CPSSU?
Kdo je kdo v CPSSU
Kontakty

Archiv akcí
Soustředění CPSSU
CPSSU v médiích

Partneři CPSSU
Dokumenty CPSSU
Akademické spolky
Historie CPSSU

Osobnosti

* Richard „Dick“ Cheney, vicepresident USA

Vydáno dne 08. 11. 2004 (5012 přečtení)

Funkcia viceprezidenta Spojených štátov amerických patrí medzi mediálne menej sledované. Súvisí to s malými právomocami viceprezidenta v porovnaní s právomocami prezidenta a iných členov kabinetu. Úlohami a právomocami viceprezidenta sa zaoberá prvá časť predkládanej štúdie. Druhá, rozsiahlejšia časť je venovaná kariére súčasného viceprezidenta Richarda Cheneyho, ktorá vyústila až do jeho zvolenia do tejto funkcie. V tejto časti sú zachytené aj Cheneyho postoje k určitým politických otázkam. Aj keď sú formálne právomoci amerického viceprezidenta obmedzené, jeho neformálny vplyv na formovanie politického programu môžu byť dôležitý.



Americký viceprezident

O viceprezidentovi USA sa často hovorí, že len čaká na smrť, rezignáciu alebo neschopnosť prezidenta. Skutočne jeho najvýznamnejšou funkciou je nástupníctvo na úrad prezidenta. V doterajšej histórii došlo k nástupu viceprezidenta do funkcie prezidenta osemkrát. V prípade, že prezident umrie, rezignuje alebo nie je schopný vykonávať úrad, na jeho miesto nastupuje viceprezident, po ňom predseda Snemovne reprezentantov, ďalej dočasný predseda Senátu, minister zahraničných vecí a prípadne ďalší členovia kabinetu. Pôvodne (podľa zákona o nástupníctva, Succession Act, z roku 1886) nastupoval po viceprezidentovi minister zahraničných vecí – to ale v podstate umožňovalo, aby si viceprezident, ktorý sa stal prezidentom vyberal svojho nástupcu. V roku 1947 bol zákon novelizovaný.

V prípade, že viceprezident umrie alebo odstúpi, prezident menuje na jeho miesto iného človeka. Toto menovanie podlieha schváleniu Senátu. V roku 1973 vyústil tento postup do kurióznej situácie: Po odstúpení viceprezidenta S. Agnewa kvôli korupčným škandálom, menoval prezident Richard Nixon so súhlasom Senátu za viceprezidenta Geralda Forda. Ten sa po odstúpení Nixona stal prezidentom a za viceprezidenta, opäť so súhlasom Senátu, menoval Nelsona Rockefellera. Na čele USA tak stáli dvaja muži, z ktorých ani jeden neprešiel voľbami, obaja boli menovaní.

Okrem nástupníctva na úrad prezidenta má viceprezident jedinú oficiálnu úlohu, a to predsedať Senátu. Hlasovať však môže len v prípade rovnosti hlasov. V praxi preto viceprezident do Senátu ani nechodí a zastupuje ho dočasný predseda (President pro Tempore). Medzi ďalšie funkcie, ktoré viceprezident vykonáva, patria rôzne ceremoniálne aktivity v zahraničnej politike (účasť na pohreboch), predsedníctvo v rôznych komisiách a podobne. Funkcia viceprezidenta je často označovaná za bezobsažnú – John Adams ju dokonca popísal ako „najbezvýznamnejšiu funkciu, ktorú kedy ľudský rozum vynašiel a ktorú si vo svojej predstavivosti dokázal vykresliť“. Napriek tomu sa našlo dosť ľudí, ktorí sa o túto funkciu usilovali.

Kariéra Dicka Cheneyho

Richard Bruce Cheney sa narodil 30. januára 1941 v Lincolne, Nebraska. Vyrastal v meste Casper vo Wyomingu. Cheney síce vyhral štipendium na Yale University, ale v druhom roku mu bolo ukončené štúdium z dôvodu slabých študijných výsledkov. Po dvoch rokoch práce sa na vysokú školu vrátil, a to na univerzitu vo Wyomingu, kde vyštudoval bakalársky a magisterský stupeň v obore politickej vedy. Promoval v roku 1966.

Politická kariéra Dicka Cheneyho začala závere šesťdesiatych rokov. Počas postgraduálneho štúdia na univerzite vo Wisconsine rok pracoval v kancelárii Williama Steigera, republikánskeho kongresmana za Wisconsin. V roku 1969 upútal mladý ambiciózny Cheney pozornosť poslanca Donalda Rumsfelda. Rumsfeld bol práve prezidentom Richardom Nixonom vymenovaný na čelo Úradu pre ekonomické príležitosti (Office of Economic Opportunity) a Dicka Cheneyho zamestnal ako svojho zvláštneho asistenta.

Na počiatku sedemdesiatych rokov sa Donald Rumsfeld stal poradcom Bieleho domu. Cheney nasledoval svojho učiteľa do Bieleho domu ako zástupca poradcu. Neskôr sa stal pomocným riaditeľom Výboru pre životné náklady (Cost of Living Council), ktorého riaditeľom bol opäť Rumsfeld. Tieto pozície zabezpečili Cheneymu v relatívne mladom veku reputáciu „insidera“ vo Washingtone. Aby sa finančne a profesionálne zabezpečil, prijal Cheney miesto viceprezidenta spoločnosti Bradley, Woods & Company, poradnej investičnej spoločnosti vo Washingtone.

V roku 1974 sa americkým prezidentom stal Gerald R. Ford (po odstúpení Richarda Nixona). Ford si vybral za šéfa štábu (chief of staff) Donalda Rumsfelda. Cheney sa opäť stal jeho zástupcom. O rok neskôr sa Rumsfeld stal ministrom obrany (Secretary of Defense) a Cheney ho nahradil na jeho pozícii v Bielom dome. Dick Cheney sa tak vo veku 34 rokov stal jedným z najmladších mužov, ktorí túto pozíciu zastávali. V Bielom dome pracoval až do Fordovej porážky Jimmym Carterom v roku 1976.

Po návrate do Wyomingu sa Cheney znova zapojil do politického života. Napriek tomu, že počas primárnych volieb Republikánskej strany utrpel srdečný infarkt, podarilo sa mu získať miesto v Snemovni reprezentantov.

Počas desaťročného pôsobenia v Snemovni reprezentantov (1979–1989) sa Cheney stal známy ako presvedčený konzervatívec, ktorý však napriek tomu vie vychádzať so svojimi politickými spojencami aj oponentmi. Už v druhom volebnom období sa stal predsedom Republikánskeho politického výboru v Snemovni (Republican House Policy Committee), čo je u „služobne mladého“ kongresmana nezvyčajné. Na tomto poste pôsobil v období 1981–1988.

Cheneyho pozícia v Kongrese bola posilnená v roku 1981 potom, čo Republikáni ovládli Biely dom v osobe prezidenta Ronalda Reagana. Podobne ako jeho pravicový kolegovia v Snemovni, Cheney vystupoval proti interrupciám a kontrole zbraní a podporoval obranné iniciatívy, akými bola podpora anti-marxistických povstalcov v Nikaragui a program protiraketového štítu, tzv. „Hviezdnych vojen“. V roku 1988 sa stal „minority whip“, zastával teda druhú najvplyvnejšiu pozíciu po vodcovi menšiny (minority leader).

Cheneyho stranícka lojalita mu vyniesla významný post ministra obrany v administratíve nasledujúceho amerického prezidenta, Georgea Busha staršieho. Potom, čo Senát odmietol Bushovho nominanta, bývalého senátora za Texas Johna Towera, navrhol prezident Bush na tento post Dicka Cheneyho. Napriek tomu, že Cheney nemal žiadne vojenské vzdelanie ani skúsenosti, Senát ho jednohlasne schválil – zrejme vďaka jeho predchádzajúcej exekutívnej a legislatívnej kariére. Okrem Cheneyho boli v Bushovom bezpečnostnom tíme aj minister zahraničných vecí James A. Baker a predseda Joint Chiefs of Staff generál Colin L. Powell.

Dick Cheney, ktorý nemal žiadne vojenské skúsenosti – vojne vo Vietname sa vyhol odkladom pre študijné a rodičovské povinnosti –, začal svedomito študovať vojenskú taktiku a doktrínu. Prvou medzinárodnou operáciou, ktorú Cheney musel zvládnuť bolo vyslanie 24 000 amerických vojakov do Panamy, aby zvrhli generála Manuela Noriegu (operácia Just Cause). Oveľa väčšia výzva však prišla s irackou inváziou do Kuvajtu v auguste 1990. Cheney presadil plán agresívny vojenský protiútok (operácia Desert Storm) a osobne navštívil kráľa Saudskej Arábie s Bushovou ponukou 200 000 amerických vojakov. Letecký a pozemný útok v Iraku bol prekvapivo úspešný. Cheney a Powell vyšli – napriek určitým vzájomným nezhodám ohľadne najvhodnejšej obrannej stratégie – z vojny v Zálive ako ľudový hrdinovia.

Aj keď Dick Cheney pôvodne podporoval zvyšovanie obranyschopnosti USA, počas svojho pôsobenia v úrade dohliadal na znižovanie vojenského rozpočtu. Spolu s Bushom a Bakerom sa Cheney podieľal na negociácii dohôd STRAT I a START II, Dohode o konvenčných silách v Európe a Konvencii o chemických zbraniach. Po víťazstve Billa Clintona nad Georgeom Bushom v roku 1992 odišiel Cheney z vládnych pozícií a stal sa významným komentátorom činnosti Clintonovej administratívy. Napriek tomu, že stratil vládnu funkciu, naďalej významne ovplyvňoval verejnú mienku.

V roku 1995 sa Cheneyho meno objavovalo medzi najpravdepodobnejšími nominantami na prezidenta za Republikánsku stranu vo voľbách 1996. Cheney sa však skoro stiahol, keď zistil, že nadchádzajúca kampaň sa bude týkať vnútorných záležitostí, nie národnej bezpečnosti. Prijal miesto riaditeľa v olejárskej spoločnosti Halliburton Company s centrom v Dallase, Texas. Počas Cheneyho pôsobenia sa príjmy spoločnosti zdvojnásobili a spoločnosť si upevnila pozíciu najväčšej svojho druhu na svete.

Koncom apríla 2000 texaský guvernér a pravdepodobný republikánsky kandidát na prezidenta George W. Bush mladší poveril Dicka Cheneyho, aby dohliadal nad výberom jeho kandidáta na viceprezidenta. V júli začali špekulácie, že by sa ním mohol stať sám Cheney. Bush svoje rozhodnutie oznámil 25. júla o odvolaním sa na Cheneyho „veľkú integritu, zdravý úsudok a skúsenosti“. Cheney a Bush formálne prijali stranícku nomináciu na republikánskom Národnom konvente začiatkom augusta.

Podľa očakávaní mal Cheney pomôcť vyvážiť nedostatok skúseností texaského guvernéra. Na druhej strane mnohí veria, že jeho konzervatívne postoje sťažili prezentáciu Busha ako mainstreamového kandidáta. Takmer okamžite po nominácii začali liberáli vyťahovať záznamy Cheneyho hlasovania v Kongrese, vrátane jeho protiinterrupčného postoja a silného odporu proti službe deklarovaných homosexuálov a lesbičiek v armáde. Otázky vyvolával aj Cheneyho zdravotný stav – utrpel tri slabé srdečné infarkty pred päťdesiatym rokom života a v roku 1988 sa podrobil operácii štvornásobného bypassu.

George W. Bush a Dick Cheney zvíťazili v jedných z najdiskutovanejších prezidentských volieb v histórii USA nad viceprezidentom Alom Goreom a kongresmanom Josephom Liebermanom. Napriek tomu, že Gore získal väčší počet hlasov ako Bush, druhý menovaný získal väčší počet voliteľov. Počas nejasností, ktoré sprevádzali prepočítavania hlasov na Floride utrpel Cheney ďalší slabí infarkt. Jeho zdravotný stav sa opäť stabilizoval koncom novembra. Do úrady viceprezidenta bol Dick Cheney inaugurovaný 20. januára 2001.

Výber Dicka Cheneyho do funkcie sa ukázal ako veľmi vhodný. Obdobie pôsobenia Georgea W. Busha mladšieho bolo skutočne obdobím, v ktorom dominovali bezpečnostné témy. V prvom rade to boli útoky teroristov na New York a Pentagon 11. septembra 2001. Následne bola v centre záujmu operácia v Afganistane. Poslednému roku dominuje téma vojny v Iraku. Cheney sa v súčasnej administratíve stretol s kolegami z administratív Georgea Busha staršieho, napr. s Colinom Powellom a Donaldom Rumsfeldom.

Cheney patrí v súčasnej administratíve k skupine, ktorú Pavel Barša (LN, 13.9.2003) označuje pojmom neoimperialisti. Do tejto skupiny patrí aj minister obrany Rumsfeld, jeho námestníci Paul Wolfowitz a Douglas Feith, minister spravodlivosti Ashcroft a ďalší. Druhú skupinu – multilateralistov – reprezentuje Colin Powell. Prvý smer má v súčasnosti pri tvorbe bezpečnostnej politiky jasnú prevahu. Výsledkom je doktrína, že Spojené štáty musia zabezpečiť svoju bezpečnosť bez ohľadu na neochotu či neschopnosť svojich spojencov. Dick Cheney býva zaradený aj medzi tzv. republikánskych či pravicových jastrabov.

Záver

Dick Cheney sa do funkcie viceprezidenta USA vypracoval cez rôzne exekutívne a legislatívne funkcie. Dôležitú úlohu v jeho kariére hrá jeho lojalita voči republikánskej strane. Počas svojej kariéry si vypracoval povesť odborníka na medzinárodné vzťahy a národnú bezpečnosť. V posledných prezidentských voľbách si ho prezident George W. Bush mladší vybral, aby vyrovnal svoj handicap v oblasti zahraničnej politiky. Prítomnosť Cheneyho v Bushovej administratíve sa určite svojou mierou podpísala na súčasnej zahraničnej a bezpečnostnej politike USA. Otázkou zostáva, či sa s touto zahraničnou politikou stotožňujú aj americkí voliči. Odpoveď ukážu prezidentské voľby už tento rok.

Použité zdroje:

  • Dvořáková, Vladimíra: Spojené státy americké – Společnost a politika. Libri, Praha 2002
  • Wilson, James Q.: Jak se vládne v USA. Victoria Publishing, Praha 1995
  • Barša, Pavel: Amerika dva roky poté. in: Lidové noviny, 13.9.2003
  • http://www.whitehouse.gov/vicepresident (14.5.2004)
  • http://www.biography.com/search/article.jsp?aid=9246063 (26.5.2004)

Celý článek | Autor: Pavol Minárik | Počet komentářů: 66 | Přidat komentář | Informační e-mailVytisknout článek

kulatý roh  Anketakulatý roh
Čo je podľa vás dôvodom negatívneho postoja mnohých Európanov voči Spojeným štátom Americkým?

Neznalosť americkej kultúry
6656 (6656 hl.)
Rozdiel v bohatstve
3682 (3682 hl.)
Americká zahraničná politika
5576 (5576 hl.)
Iný dôvod (napr. história)
3592 (3592 hl.)
Neexistuje racionálny dôvod
4035 (4035 hl.)

Celkem hlasovalo: 23541
  (Starší ankety)


kulatý roh  Novinkykulatý roh
18.03.2007: Diskusie k článkom na cpssu.org
Po dlhšom čase opäť umožňujeme našim čitateľom diskutovať o článkoch na cpssu.org. Bohužiaľ staršie komentáre boli odstránené v rámci technického riešenia odstránenia tzv. spamu z našich diskusií. Upozorňujeme tiež prispievateľov, že maximálna dĺžka komentára je 10 000 znakov.

19.12.2006: PF 2007
Redakcia cpssu.org praje všetkým čitateľom príjemné prežitie vianočných sviatkov a veľa úspechov v novom roku 2007.

Zhrnutie roku 2006 si môžete prečítať v komentári Petra Justa.

31.10.2006: Projekt Ekonomie pro politology pokračuje
V akademickom roku 2006/2007 pokračujeme s projektom CPSSU Ekonomie pro politology, ktorý je zameraný na prakticky orientovanú výuku ekonómie pre študentov politólogie, mezinárodnych vzťahov a príbuzných oborov. Viac informácií nájdete v článku Ekonomie pro politology.

Od 14. 12. 2006 sledujeme návštevnosť cpssu.org:

Táto stránka bola vytvorená prostredníctvom redakčného systému phpRS.
Grafickú podobu pripravil Pavol Minárik