www.cpssu.org
Dnešní datum: 22. 09. 2017   Czech-Slovak Political Science Students' Union  
kulatý roh  Hlavní menukulatý roh
Hlavní stránka

Analýzy a komentáře

Osobnosti
Politické ideologie
Volby a strany
Volby v ČR a SR

Archiv článků

E-knihovna
Linky
Satira


kulatý roh  CPSSUkulatý roh
AKTUALITY
Co je CPSSU?
Kdo je kdo v CPSSU
Kontakty

Archiv akcí
Soustředění CPSSU
CPSSU v médiích

Partneři CPSSU
Dokumenty CPSSU
Akademické spolky
Historie CPSSU

Česko a Slovensko

* Československo: sedemdesiatštyri rokov trvajúce nedorozumenie

Vydáno dne 01. 02. 2003 (4306 přečtení)

Rozdelenie Československa k 1. januáru 1993 bolo nelegitímne, pretože o ňom v referende nerozhodli občania. Navyše bolo aj nelegálne, veď článok 7 slovenskej ústavy, ktorú prijala Národná rada 1. septembra 1992 a ktorá platila od 1. októbra 1992, takéto referendum vyžaduje. Avšak napriek týmto dvom skutočnostiam sa domnievam, že rozdelenie ČSFR bolo pre Čechov aj Slovákov prospešné. Spoločný štát v nových demokratických pomeroch po štyridsiatich rokoch komunistického marazmu nemal šancu na prežitie. Občania českej časti federácie rozdelením nič nestratili a občania Slovenska naopak čosi získali.

Argument prvý: Prvá ČSR znamenala pre nás, Slovákov, najmä útlak a vykorisťovanie (v roku 1990 si to myslelo 53% Slovákov)... samotný jej vznik bol veľmi dôležitou podmienkou na to, aby mohla byť zachovaná národná identita Slovákov, a len vďaka 1. ČSR Slováci vôbec prežili ako národ (myslelo si to 62% občanov ČR). (Timoracký: 82, 81)

Do konca spoločného štátu Čechov a Slovákov v roku 1992 žili oba národy 474 rokov viac či menej spolu – od roku 1526 v rámci Habsburskej monarchie, od roku 1918 v rámci Československa a v rozmedzí rokov 1948 až 1989 v komunistickom režime. Napriek tomu boli po páde komunizmu rozdiely medzi oboma časťami republiky väčšie ako možno nájsť medzi niektorými samostatnými štátmi. Na prvý pohľad boli viditeľné rozdiely ekonomické – akokoľvek sa ich komunistický režim v nespočetných kampaniach za industrializáciu Slovenska snažil zahladiť. Zlú krv nespôsobovala iba iná štruktúra slovenského hospodárstva, ktoré ťažšie nieslo prvé transformačné kroky so všetkými sociálnymi dopadmi na obyvateľstvo. „Vybudovanie Slovenska“ komunistami znamenalo aj pozitívnejšie vnímanie komunistického režimu a nepripravenosť Slovákov na tvrdé transformačné opatrenia. (Alan: 8-19). Takisto veľké rozdiely medzi českou a slovenskou časťou štátu možno pozorovať v oblastiach ako je kultúra či náboženstvo, ak už nemáme skĺznuť na sypkú pôdu argumentov o národných povahách Čechov a Slovákov (Timoracký: 68-90).

V čom však Československo počas 74 rokov jeho existencie zlyhalo úplne fatálne, je fakt, že sa nepodarilo v obyvateľoch štátu (teda minimálne slovenskej časti štátu) vytvoriť pocit spoločnej československej identity (Rychlík (2002):334). Od vzniku ČSR v roku 1918 existovali totiž Československá dve: Česi vnímali spoločný štát ako historické pokračovanie českej štátnosti takpovediac „vo vylepšenej podobe“, zatiaľ čo Slováci síce videli v ČSR zhmotnenie ich štátoprávneho úsilia, ale navyše požadovali to, o čo sa tak dlho márne snažili v Uhorsku – o istú mieru autonómie (Kováč: 108). Rozdiely v týchto pohľadoch na podstatu Československa stáli pochopiteľne aj pri jeho rozpade v roku 1992: Slováci stále žiadali akési zviditeľnenie vo svete, zvýšenie právomocí národných orgánov, napríklad v podobe federácie budovanej zdola, zmluvou dvoch v podstate suverénnych republík; Česi takúto požiadavku považovali za rovnako absurdnú ako nepochopiteľnú.

V tomto ohľade možno Československo interpretovať od začiatku až do konca ako o jedno veľké nedorozumenie. Avšak už spomínané ekonomické, sociálne, kultúrne či mentálne rozdiely nemožno takisto podceňovať – na ilustráciu ich dôležitosti stačí spomenúť rozdiel medzi správaním voličov na Slovensku a v Čechách. Naozaj si niekto myslí, že ČSFR by mohla existovať aj v roku 1994, napríklad s Mečiarom ako predsedom federálnej vlády a s podpredsedom Klausom?

Argument druhý: Když se „Federace“ třela boky o skálu, napadlo mi jedno řešení, nové, oslnivé, optimistické: až se Slovensko odtrhne, nebude nám už nikdo bránit, abychom si svůj stát nazvali Československem… (Vaculík: 103)

Ludvík Vaculík v pokračovaní „Naší slovenské otázky“ v Lidových novinách z 27. decembra 1990 rozširuje vlastne to, čo už bolo povedané: Československo z pohľadu väčšiny Čechov bolo len pokračovaním štátnosti „Zemí koruny české“ v lepšej podobe, rovnako ako dobrý „trademark“ vo svete.. O nič menej, ale ani o nič viac. Hranica na rieke Morave jednoducho bola odjakživa zázrakom, o ktorom sníva každý chemik: „membránou, ktorá prepúšťa na druhú stranu iné množstvo informácií a hodnôt ako opačne.“ (Lipták:231). Aby som svoje tvrdenie lepšie špecifikoval, dovolím si veľmi provokačnú, ale možno aj výstižnú metaforu:

Maroko bolo „od nepamäti“ súčasťou Francúzska. Občas sa síce medzi pospolitým francúzskym ľudom pošuškávalo, že Francúzsko na túto zaostalejšiu časť republiky dopláca, zmena však bola nepredstaviteľná. Kam by inak chodili Francúzi dovolenkovať? V Maroku bolo predsa lacno, ba čo viac, boli tam aj perfektné hory, ktoré Francúzi poznali lepšie ako veľa samotných domorodcov. A navyše tam ľudia hovorili tým zvláštnym, ľubozvučným a exotickým francúzskym prízvukom, ktorý sa pravdepodobne žiadny Francúz v živote nenaučí, ale robí im strašnú radosť skúšať to. S publikáciami, napísanými v tej „špecifickej vetve francúzskeho jazyka“ to bolo už horšie, väčšina Francúzov ich odmietala (alebo nedokázala) čítať. V prípade, že by predsa len nejaká pôvodná marocká tvorba stála za prečítanie (čo bolo krajne zriedkavé), vždycky si ju aj tak preložili do spisovnej francúzštiny.

No a „zrazu“ (aspoň z francúzskej perspektívy), v dôsledku zmien na medzinárodnej scéne, sa objavili snahy Maroka o osamostatnenie. Teda možno ani nie o osamostatnenie, možno iba o vlastnú hviezdičku na európskom nebi (len si to predstavte!) či o vlastnú medzinárodnú suverenitu; v požiadavkách si nebol ani samotný marocký ľud celkom istý. Po dlhých rokovaniach a rôznych vývrtkách okolo Francúzskej únie, prípadne Francúzskeho spoločenstva nakoniec Francúzi pochopili, že inak to nepôjde, a priznali Maroku v roku 1960 nezávislosť. A takmer okamžite prišlo na ich slová – autokratické sklony v politike, katastrofické medzinárodné postavenie, pokles životnej úrovne, to všetko sa stalo v Maroku realitou. Na druhej strane Francúzi rozdelenie takmer vôbec nepocítili – na dovolenky sa dalo jazdiť aj naďalej, export francúzskej kultúry a výrobkov do Maroka sa po rozdelení ešte zvýšil, rovnako ako počet marockých gastarbajtrov a študentov vo Francúzsku. Jediné, podľa čoho mohli usudzovať, že krajiny sa rozdelili, je tá zábavne tvrdohlavá a zároveň katastroficky márna snaha Maročanov poraziť Francúzov v ich spoločnom národnom športe...

Argument tretí: „...my musíme vyhrať. Nemáme inú šancu. Ani inú možnosť.“ Podľa Mečiarových slov je cieľom volieb je získať takú väčšinu, ktoré by presadila zmeny v ústave, ktoré „definitívne zmenia politický režim na Slovensku tak, že sa nebude meniť.“ (Pravda, 2. marca 1998)

Etnickí Slováci dostali 1. januára 1993 to, po čom vraj, podľa oficiálnej interpretácie, už tisíc rokov túžili – vlastný štát s prevahou slovenského etnika. Je síce pravda, že v čase rozdelenia bola väčšina obyvateľov proti samostatnosti, treba si však uvedomiť, že štáty zriedkakedy vznikajú na základe vôle väčšiny – veď podľa tohto receptu by pravdepodobne nevzniklo ani Československo v roku 1918 (Rychlík(2002): 340). V každom prípade som presvedčený, že na vtedajšie mentálne rozpoloženie slovenských politikov rovnako ako voličov, opojených možnosťami demokracie a zabúdajúcich na zodpovednosť z toho vyplývajúcu, existoval len jeden recept zaručujúci vytriezvenie: samostatný štát. Prvýkrát sa Slováci nemohli sa vyhovárať na diktát či už Budapešti, Berlína alebo Prahy a za svoje rozhodnutia niesli zodpovednosť sami.

Vytriezvenie bolo ťažké a trvalo dlho (a pravdepodobne sa ešte neskončilo). Stálo Slovensko dobré meno v zahraničí, zhoršenie medziľudských vzťahov medzi občanmi, niekoľko desiatok miliárd korún stratených z vlastníctva štátu, oddialenie vstupu do medzinárodných štruktúr, tisíce emigrantov z radov elít a konečne aj zaostávanie v reformách odbúravajúcich komunistické dedičstvo. Ako dokazujú voľby 1998 a 2002, v boji o charakter štátu sme sa osvedčili, poučili, získali skúsenosti, dokonca možno aj zmúdreli (Šebej). Boli sme nútení vyvinúť úsilie, hádam prvý raz v našich dejinách v takejto dôležitej veci, sami od seba a kvôli nám, nikto to nespravil za nás a nikto nás do toho nenútil.

Pravdaže, voľbami v roku 2002 sa nekončí konsolidácia demokracie na Slovensku, rovnako ako sa nekončí transformácia. A s naším vstupom do Európskej únie a NATO neskončia ani slovenské dejiny, ako sa to mnohým Slovákov kvôli pokrivenej politickej scéne môže zdať. Medzibilancia je však povzbudzujúca.

Bezpochyby, spoločný štát Čechov a Slovákov mal svoje pozitívne stránky. Pre Slovákov mala kultúrna osveta počas prvej republiky rovnako nenahraditeľné miesto ako –nech už akokoľvek deformovaná– industrializácia počas komunistického režimu. Za to patrí Čechom vďaka. Tí zase získali počas prvej republiky lepšie geografické postavenie (ako keby mali byť obkľúčení samými revizionistickými štátmi), ako i –akokoľvek kontroverzne to môže znieť– zlepšenie váhy „historických zemí“ na medzinárodnej scéne, obyvateľstvo ktorých sa zvýšilo o celú polovicu. Masarykova koncepcia československého národa, taká užitočná počas prvej svetovej vojny, sa však najneskôr po roku 1945 prežila, čo však málo ľudí chcelo alebo vedelo pochopiť. Erupcia demokracie po novembri 1989 zastihla Čechov a hlavne Slovákov, zmrazených v komunistickej mrazničke, aby sme použili pôsobivú Rupnikovu metaforu, úplne nepripravených.

Rozdelenie Československa v roku 1992, ako bolo dokázané vyššie, bolo tak paradoxne jedinou možnosťou ďalšieho civilizovaného spolužitia Čechov a Slovákov. Pokrok, ktorí vo svojom vnútri spravili za posledných desať rokov Slováci, nie taký nevyhnutný, ak by ďalej existovalo Československo, je prospešný ako pre nich, tak nepriamo i pre ich susedov Čechov. Udalosť z roku 1992 tak umožnila, že sa už čoskoro stretnú oba štáty, bez pocitov povýšenosti či zakomplexovanosti, ako rovný s rovným, v spoločenstve európskych štátov.

Mohlo si klásť spolužitie Čechov a Slovákov niekedy nejaký vyšší cieľ?


Celý článek | Autor: Martin Oravec | Počet komentářů: 35 | Přidat komentář | Informační e-mailVytisknout článek

kulatý roh  Anketakulatý roh
Čo je podľa vás dôvodom negatívneho postoja mnohých Európanov voči Spojeným štátom Americkým?

Neznalosť americkej kultúry
6778 (6778 hl.)
Rozdiel v bohatstve
3730 (3730 hl.)
Americká zahraničná politika
5626 (5626 hl.)
Iný dôvod (napr. história)
3621 (3621 hl.)
Neexistuje racionálny dôvod
4076 (4076 hl.)

Celkem hlasovalo: 23831
  (Starší ankety)


kulatý roh  Novinkykulatý roh
18.03.2007: Diskusie k článkom na cpssu.org
Po dlhšom čase opäť umožňujeme našim čitateľom diskutovať o článkoch na cpssu.org. Bohužiaľ staršie komentáre boli odstránené v rámci technického riešenia odstránenia tzv. spamu z našich diskusií. Upozorňujeme tiež prispievateľov, že maximálna dĺžka komentára je 10 000 znakov.

19.12.2006: PF 2007
Redakcia cpssu.org praje všetkým čitateľom príjemné prežitie vianočných sviatkov a veľa úspechov v novom roku 2007.

Zhrnutie roku 2006 si môžete prečítať v komentári Petra Justa.

31.10.2006: Projekt Ekonomie pro politology pokračuje
V akademickom roku 2006/2007 pokračujeme s projektom CPSSU Ekonomie pro politology, ktorý je zameraný na prakticky orientovanú výuku ekonómie pre študentov politólogie, mezinárodnych vzťahov a príbuzných oborov. Viac informácií nájdete v článku Ekonomie pro politology.

Od 14. 12. 2006 sledujeme návštevnosť cpssu.org:

Táto stránka bola vytvorená prostredníctvom redakčného systému phpRS.
Grafickú podobu pripravil Pavol Minárik