Stranícky systém SRN: vznik a vývoj

Autor: Pavol Minárik, Téma: Volební a stranické systémy, Vydáno dne: 22. 09. 2004

Stranícky systém je dôležitou súčasťou politického systému jednotlivých štátov. Politické strany naplňujú jednotlivé inštitúcie moci konkrétnymi ľuďmi a tiež konkrétnym ideologickým obsahom. Preto je nepochybne dôležité sa stranami a straníckymi systémami zaoberať. Dokazuje to aj fakt, že systémom politických strán sa venovali veľký politológovia ako Maurice Duverger, Jean Blondel a Giovanni Sartori. Server CPSSU sa touto problematikou doposiaľ nezaoberal. Preto sme sa rozhodli túto medzeru zaplniť a chceme vám postupne ponúknuť štúdie venované tejto oblasti politológie. V prvej časti vám predstavíme vznik a vývoj straníckeho systému Spolkovej republiky Nemecko.

Nemecký systém vznikol v špecifických podmienkach. Vyvinul sa v podstate v priebehu niekoľkých rokov, bez väčšej väzby na predchádzajúci vývoj. Napriek tomu sú nemecké strany veľmi štandardné a odrážajú prirodzené štiepenia (cleavages) v spoločnosti. Tento systém môže byť v mnohých aspektoch modelom pre novo vznikajúce demokracie. Táto štúdia sa snaží predložiť stručný prehľad vývoja straníckeho systému v SRN.

Formovanie nemeckého straníckeho systému 1945-1961

Stranícky systém, ktorý funguje v súčasnosti v SRN sa začal formovať po druhej svetovej vojne. Krátko po skončení vojny boli všetky politické strany v Nemecku zakázané, ale už v roku 1945 bola niektorým z nich umožnená činnosť na lokálnej úrovni. Týkalo sa to strán, ktoré preukázali protinacistický a demokratický charakter. V prvých povojnových rokoch sa ako najsilnejšie sformovali štyri strany - na pravej strane ideologického spektra to bola Kresťansko-demokratická únia (CDU) a bavorská Kresťansko-sociálna únia (CSU), v ľavej časti spektra Sociálnodemokratická strana (SPD) a Komunistická strana Nemecka (KSN).

Okrem týchto veľkých strán sa v Nemecku sformovalo množstvo menších strán. Avšak počet politických strán, ktoré boli schopné dostať sa do parlamentu v prvých povojnových rokoch prudko klesal. V prvých spolkových voľbách v roku 1949 sa presadilo do Spolkového snemu celkom 11 politických strán. Vo voľbách roku 1953 bolo zo 17 strán zvolených len sedem a v roku 1957 zo 14 len päť (Klokočka, 1991: s. 155). Do vývoja straníckeho systému v tomto období významne zasiahol aj Ústavný súd, ktorý rozhodol, že činnosť Komunistickej strany Nemecka je neústavná. Vývoj straníckeho systému bol na dlhšiu dobu zavŕšený po voľbách roku 1961, v ktorých boli úspešné štyri strany - CDU, CSU, SPD a FDP. Po roku 1961 sa stranícky systém uzavrel a tento status quo sa udržal až do roku 1983.

Zároveň s redukciou počtu strán rástol podiel dvoch najsilnejších strán (blokov). Kým v roku 1949 získali CDU/CSU a SPD spolu 60,2 %, voľbách roku 1953 to už bolo 74 %, v roku 1957 získali spolu 82 % a v roku 1969 až 88,8 %. Posilovanie týchto strán nebolo rovnomerné. Vďaka hospodárskemu zázraku Ludwiga Erharda (CDU) rástla najmä sila vidieka a stredných tried, čo posilovalo pozíciu CDU/CSU - medzi rokmi 1949 a 1953 vzrástla podpora kresťanských strán z 31 na 45,2 %, zatiaľ čo podpora SPD poklesla z 29,2 na 28,8 %. Na druhej strane ani jedna z týchto dvoch strán nebola schopná získať väčšinu mandátov v Spolkovom sneme, aj keď CDU/CSU získala v roku 1957 až 50,2% hlasov (Klokočka, 1991: s. 155).

Pre pochopenie formovania nemeckého straníckeho systému je dôležité poznať aj vnútornú dynamiku strán, formovanie ich orientácie a programov. Stabilitu a absenciu vážnych konfliktov na nemeckej politickej scéne zabezpečila práve programová blízkosť politických strán. Keďže sa obe strany snažili stať sa masovými stranami (catch-all parties), ich programy nutne (aj keď len do určitej miery) konvergovali. To sa prejavilo najmä vo vývoji SPD po prijatí Godesbergského programu.

Kresťansko-demokratická únia (Christlich-Demokratische Union, CDU) vznikla po druhej svetovej vojne ako úplne nový politický subjekt bez väzby na predvojnové strany (snažila sa dištancovať sa od weimarskej katolíckej strany Centrum). Bola založená ako kresťanská, ne denominálna strana, ktorá mala zjednocovať katolíkov a protestantov, konzervatívcov a liberálov, ľudí z rôznych regiónov, sociálnych tried a demokratických tradícií (viz: www.cdu.de). CDU sa hlási k trom základným ideovým prúdom - kesťansko-sociálnemu, liberálnemu (liberálna ekonomická škola) a konzervatívnemu. Strana vznikla spojením zväzov, ktoré pôsobili v jednotlivých spolkových krajinách, a dodnes je hrdá na svoju decentralizovanú štruktúru. Napriek svojmu názvu sa CDU neorientuje výhradne na kresťanských voličov, ale snaží sa osloviť všetkých občanov, ide teda tzv. univerzálnu stranu, catch-all party.

Kresťansko-sociálna únia (Christlich-Soziale Union, CSU) je sesterskou stranou CDU. Pôsobí výhradne na území Bavorska, zatiaľ čo CDU pôsobí v ostatných spolkových krajinách. Tieto strany si zásadne nekonkurujú a na spolkovej úrovni vystupujú spoločne (v Spolkovom sneme majú spoločnú frakciu). Programovo je CSU prakticky zhodná s CDU, aj keď je viac nacionalistická a viac sa zasadzuje za práva spolkových krajín. V Bavorskom parlamente má 30 rokov absolútnu väčšinu (viz: http://www.csu.de/home/Display/Fremdsprachen/englisch).

Sociálnodemokratická strana Nemecka (Sozialdemokratische Partei Deutschlands, SPD) je najstaršou stranou v nemeckom straníckom systéme, bola založená roku 1875. Po druhej svetovej vojne bola dlho hlavnou opozičnou stranou. Pôvodne sa deklarovala ako triedna strana s výrazne marxistickým programom. V roku 1959 bol prijatý tzv. Godesbergský plán a strana začala podporovať úspešne sa rozvíjajúce trhové hospodárstvo, a tiež sa prihlásila ku kresťanskej etike, humanizmu a klasickej filozofii. Rovnako ako CDU možno SPD označiť ako catch-all party.

Slobodná demokratická strana (Freie Demokratische Partei, FDP) vznikla v roku 1949. Spája dva typy liberálnej tradície - typ konzervatívneho a nacionalistického liberalizmu spojeného s ťažkým priemyslom a radikálny smer, ktorý viac uprednostňoval individuálnu slobodu a liberálnu demokraciu. FDP možno označiť za stranu stredu, od osemdesiatych rokov je viditeľný posun doprava.

Systém dva a pol strany 1961-1982

Vývoj v prvých dvoch dekádach po vojne teda vyústil v Nemecku do systému štyroch politických strán. Vzhľadom na špecifické vzťahy CDU a CSU však možno oprávnene hovoriť o systéme troch strán. Jedná sa samozrejme o režim ústavne pluralitný (Raymond Aron). Podľa klasifikácie Maurice Duvergera je nemecký systém strán viacstranícky, tj. systém viac (ako dvoch) strán, multipartizmus. Jean Blondel tento systém vo svojej typológii označuje ako systém dva a pol strany, alebo ako tzv. nedokonalý bipartizmu. Medzi rokmi 1972 a 1980 sa režim skutočne blížil k režimu dvoch strán (bipartizmu) – súčet hlasov odovzdaných pre CDU/CSU a SPD sa pohyboval okolo 90 % (Klokočka, 1991: s. 158). V rokoch veľkej koalície CDU/CSU a SPD, tj. v rokoch 1966-1969, existovali iniciatívy na zmeny volebného zákona na väčšinový, čo by nepochybne k presadeniu bipartizmu viedlo (ako o tom hovoria Duvergerove zákony). Napriek týmto nepriaznivým okolnostiam sa strane Slobodných (FDP) podarilo prežiť a stať sa kľúčovým prvkom politického systému.

Po zlyhaní veľkej koalície CDU/CSU a SPD sa ukázalo nevyhnutné, aby sa vlády tvorili systémom jedna veľká strana plus FDP. Vďaka tejto okolnosti sa zo strany s veľmi malým voličským potenciálom stala strana s veľkým koaličným, resp. vydieračským potenciálom (Giovanni Sartori). Táto strana výberom svojho koaličného partnera de facto rozhodovala o víťazovi volieb. Význam FDP spočíva aj v tom, že zabraňovala polarizácii straníckeho systému. Ako strana stredu vytvárala tretí ideologický pól, ku ktorému ostatné dve strany, ak chceli byť so Slobodnými vo vládnej koalícii, museli programovo konvergovať.

Do roku 1966 boli Slobodný koaličným partnerom kresťanských strán, a to vo vládach Konrada Adenauera a vo vláde Ludwiga Erharda. Medzi rokmi 1966 a 1969 vládla v Nemecku tzv. Veľká koalícia. Po roku 1969 vznikla opäť vláda s účasťou FDP, tentokrát však Slobodní podporovali SPD, a to vo vládach Willyho Brandta a Helmuta Schmidta.

Akcieschopnosť sociálno-liberálny vlád bola výrazne menšia ako predchádzajúcich. Bolo to spôsobené tým, že hoci mali väčšinu v Spolkovom sneme, často boli v menšine v Spolkovej rade. Voľby v jednotlivých spolkových krajinách sa stávali prostriedkom pre vyjadrenie nesúhlasu s politikou bonnskej vlády. V tejto situácii sa vyvinul zložitý systém vzťahov medzi jednotlivými vládnymi a opozičnými stranami. Ako píše Klokočka (1991: s. 160), došlo v Nemecku k ritualizácii politických konfliktov, tabuizovaniu vecných rozporov a politické konfrontácie sa preklenovali okázalými parlamentnými súbojmi, osobnými spormi a škandálmi. Táto fáza býva označovaná ako prechod od konkurenčnej demokracie ku demokracii konkordátnej, a tiež termínmi ako ustrnutie a immobilizmus. Tieto faktory viedli k zmene politických pomerov v roku 1982.

Nástup nových síl 1982-1998

Vývoj začiatku osemdesiatych rokov spôsobil v októbri 1982 rozpad koalície SPD a FDP a nástup kresťansko-liberálnej vlády Helmuta Kohla. Tento vývoj bol potvrdený aj po voľbách v roku 1983 a nasledujúcich, až do roku 1998.

Nástup osemdesiatych rokov však priniesol nielen zmenu vládnucej koalície, ale aj hlbšie zmeny v politickej kultúre SRN. V Nemecku možno zaznamenať pokles autority štátu a politických inštitúcií. Prejavilo sa to napríklad v poklese volebnej účasti. Zatiaľ čo v roku 1972 sa volieb zúčastnilo 91 % voličov, v roku 1987 to bolo už len 84,4 %. Ďalšou zmenou bol pokles podpory dvoch hlavných strán SPD a CDU (resp. bloku CDU/CSU) a oslabenie straníckej identifikácie voličov (v roku 1987 25 % voličov nedávalo prednosť žiadnej strane, zatiaľ čo v roku 1982 ich bolo len 13%) (Klokočka, 1991: s. 159 a 164). To otvorilo stranícky systém a umožnilo vstup nových aktérov. Najvýznamnejšími z nich sú strana Zelených a Republikáni.

Zelení (Die Grünen) sú najúspešnejšou z nových politických strán. Strana vznikla v roku 1979 a v roku 1983 sa prvýkrát úspešne presadila v vo voľbách do Spolkového snemu. Patrí k tzv. novým sociálnym hnutiam; vznikla spojením občianskych iniciatív a ľavicovo orientovaných skupín a environmentálnym a pacifistickým zameraním. Po zjednotení Nemecka sa Zelený spojili s východonemeckým Zväzom 90 (Bündnis 90). Strana je ľavicovo orientovaná a preto sa stala prirodzeným partnerom SPD (Allan, 2000).

Republikáni (Die Republikaner) vznikli v roku 1983. Medzi jej zakladateľov bývajú zaradení aj niektorí poslanci CSU. Ide o stranu extrémne pravicovú, presadzujúcu autoritárstvo v domácej i zahraničnej politike. Republikánom sa zatiaľ nepodarilo prekročiť prah Spolkového snemu, ale v niektorých krajinských parlamentoch majú nezanedbateľnú rolu.

Od roku 1983 sa Zelení pravidelne dostávajú do parlamentu. Tým sa dlhoročný model troch strán (resp. dva a pol strany) v Nemecku mení na systém štyroch strán. Dochádza navyše k polarizácii a ku vzniku dvoch ideologických blokov. Zelení sa zaradili k sociálnym demokratom na ľavú stranu spektra, FDP sa posunula zo stredu viac doprava.

Od zjednotenia Nemecka pôsobí nová strana - postkomunistická Strana demokratického socializmu (Partei des Demokratischen Sozialismus, PDS). Vznikla na území bývalej Nemeckej demokratickej republiky a naväzuje na štruktúry SED. Podporu získava najmä v nových spolkových krajinách. V posledných voľbách do Spolkového snemu získala strana len dva previsové mandáty, čo zrejme znamená, že strana sa čoskoro dostane na Spolkovej úrovni úplne na okraj. Významnú úlohu však môže ďalej zohrávať v parlamentoch jednotlivých nových spolkových krajín.

Od roku 1982 až do roku 1998 si majoritu udržal kresťansko-liberálny blok vedený kancelárom Helmutom Kohlom. Vývoj v deväťdesiatych rokoch, najmä zjednotenie Nemecka prinieslo posilnenie ľavice. To sa odrazilo vo voľbách roku 1998, po ktorých sa do vlády dostala koalícia SPD a Zelených.

Aktuálny vývoj po voľbách roku 1998

Po voľbách 1998 vznikla v Nemecku tzv. červeno-zelená koalícia, teda koalícia SPD a Zelených. Táto koalícia znamená niekoľko zmien v nemeckom politickom systéme:
1) Po 18 rokoch sa zmenila vládna koalícia. CDU/CSU značne stratila podporu a SPD zaznamenala výrazný zisk.
2) Po prvý krát po 29 rokoch sa do vládnej koalícia nedostala FDP. Slobodní boli súčasťou všetkých vládnych koalícií od roku 1949, okrem obdobia tzv. veľkej koalície (1966-69).
3) Prvýkrát sa do vlády dostala strana Zelených. SPD ju vlastne použila na obídenie FDP. Týmto sa definitívne ruší kartel strán, ktorý vznikol po roku 1961 a odvtedy sa striedal vo vláde.

V súčasnej dobe možno predpokladať, že sa systém relevantných strán (takých, ktoré sú schopné presadiť sa do Spolkového snemu) opäť na dlhšiu dobu stabilizuje. Strana demokratického socializmu je už v podstate vytlačená z politiky na Spolkovej úrovni. Politické zápasy budú ďalej prebiehať medzi blokmi CDU/CSU a FDP na jednej strana a SPD a Zelení na strane druhej. Novým stranám sa zrejme v blízkej dobe nepodarí do systému vstúpiť.

Literatúra a zdroje: