Horizonty slovenskej diplomacie

Autor: Peter Tkačenko, Téma: Evropská unie, Vydáno dne: 17. 12. 2003

Slovenská diplomacia iste chce dosiahnuť úspechy. Bolo by pochabé ak by také ambície nemala. Dokonca sa zdalo, že má na to ideálne podmienky. Bez otvorených účtov z minulosti, bez zbytočných predsudkov (aspoň to tak vyzeralo). Ak by nebolo sabotérov. Slovensko má tú smolu, že sabotér stojí priamo na čele moci štátu. Tej výkonnej časti.

Iste, komu by vadilo, že obdivuje demokratické tradície Spojených štátov. Dokonca by nám nemuselo prekážat, že ich považuje za jediného možného garanta svetového mieru. Je to taká celkom milá zaslepenosť. Chybou je, keď sa tieto myšlienky vyhlasujú za štátnu doktrínu.



Nemám rád doktríny. Obmedzujú nám výhľad, zatemňujú mozog. Snažia sa nám nahovoriť, že iná cesta neexistuje. Naša vláda je v tom majster. Výroky ako „iná alternatíva neexistuje“, alebo „nemáme inú možnosť“ majú s diplomaciou máločo spoločné. Keby ich aspoň nehlásali tak otvorene. Hráme sa na akési vyjednávanie s úniou, pritom doma aj vonku jasne deklarujeme, že vstúpiť chceme a musíme. Aké potom vyjednávanie. Pán Figeľ sa vždy celkom sympaticky usmieva a vraví aké je to náročné. Neviem načo sa unúva. Čokoľvek by mu v Bruseli predložili, podpíše. Ako inak? Je azda euroskeptik? Alebo nebodaj chce izolovať Slovensko? Takéto reči celkom otvorene odhaľujú aká propaganda sa uplatňuje na území našho štátu.

„Si proti tak si lempl!“ Spieval kedysi Kryl. Ťažko sa vyhýbal väzeniu, podobne ako jemu podobní. Žil v štáte „kde zakázali psát a zakázali spívat“ a musel za to pykať. U nás to zakázané nie je. Mocní zistili, že tadiaľ cesta nevedie. Už nikoho do väzenia za názor nepošlú. Aké jednoduché je povedať, že „on“ je euroskeptik.... Pomaly najhoršia nadávka dnešných čias. Proti integrácii?! S ním jednať nebudeme. Tak aká diplomacia?

Takáto prax sa však, bohužiaľ, nevykonáva len vo vnútri štátu,ale aj navonok. Ten a ten štát je teroristický. Zdá sa na pohľad celkom normálne, že sa takto vyjadrujú prestavitelia štátu. Z hľadiska medzinárodnej diplomacie je to neprípustné. Obdivujem ministra Kukana. Skvelý diplomat, rečník. Ale naša diplomacia ho nepotrebuje. Nemá ako uplatniť svoje schopnosti. Veď všetko už je dopredu narysované, zostáva len podpísať. Za takýchto okolností mám aj ja ambíciu byť ministrom zahraničných vecí. Čo už sa dá pokaziť? Stačí niekoľko bodov:
1. So Spojenými štátmi a nikdy inak.
2. Integrácia do euroatlantických štruktúr je naša najvyššia priorita.

Ani tých téz nie príliš veľa. V problematických prípadoch, kedy pozabudnem, ktorý štát je demokratický, a ktorý podporuje terorizmus (fuj!) sa vypýtam na toaletu a telefonicky sa spojím zo starým. On v tom má jasno. Možno by sa dal v diári spraviť prehľadný zoznam spriatelených štátov. Tie zvyšné sú logicky ne druhej strane barikády. Trocha to zužuje priestor na diplomaciu a koliduje to so zdravým rozumom, ale čo tam po tom.

V takejto optike sa mi aj zdá celkom logické, že na našej fakulte (*) sa už nebude vyučovať odbor diplomacia, ale len „medzinárodné vzťahy“. Nie o diplomacii v pravom slova zmysle už naozaj nemôže byť reč. Je mi len tak trochu ľúto, že problém sa rieši akosi z opačného konca.

(*) Poznámka: Fakulta, kterou autor v textu zmiňuje, je Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici.