Vyšehrad – Mračná nad spoločným nebom

Autor: Jakub Lunter, Téma: Visegrád, Vydáno dne: 16. 03. 2003

Poľsko, Maďarsko a Česká republika ako členské štáty NATO (od 1999), spolu so Slovenskom (vstup pravdepodobne v 2004) riešia otázku leteckej ochrany svojho vzdušného priestoru. Tzv. “vzdušná suverenita štátov“ V4 je však rezortným problémom ministerstiev obrany jednotlivých republík už od pádu komunistických režimov, formálne od rozpadu Varšavskej zmluvy (1991).

Napriek tomu, že dôležitosť nadzvukových stíhačiek pri obrane štátu býva neustále spochybňovaná domácimi aj aliančními vojenskými expertmi, ani jedna z krajín V4 zatiaľ neupustila od plánov na nákup nových lietadiel (maďarská vláda si minulý rok prenajala 14 strojov Gripen, poľská koncom decembra odsúhlasila zmluvu s americkou firmou Lock-heed Martin). Takisto sa neuvažuje o hromadnom vyraďovaní starých stíhačiek, ktorých ročná údržba sa počíta v miliónoch amerických dolárov (pre ilustráciu, len najmenší štát V4, Slovensko, zdedilo po roku 1993 sto päťdesiat nadzvukových aj podzvukových lietadiel, pričom len na údržbu pätnástych motorov a prevodových skríň stíhačiek Mig 29 sa podľa zdrojov z ministerstva obrany v rokoch 2003-2004 vyčlenilo 53 miliónov USD).

Je zaujímavé sledovať konfrontáciu obhajcov nákupu nových stíhačiek so strategickými plánmi NATO. Už počas integračného procesu do NATO – ako členovia Partnerstva pre mier - kandidátske krajiny obdržali expertízu, v ktorej im je odporúčaný minimálne do roku 2008, rozvoj najmä ženijných a protichemických jednotiek (plus jednotiek rýchleho nasadenia) a výstavba profesionálnej armády. Nákup nových nadzvukových stíhačiek podľa vojenských štruktúr aliancie nie je - vzhľadom na jeho neefektívnosť - potrebný. Pritom netreba zabúdať, že v simulovanom modely vojenského konfliktu NATO s krajinami za východnou hranicou aliancie, NATO definuje priestor štátov V4 ako ubrániteľné územie (na rozdiel od pobaltských krajín – vzhľadom na ich excentrickú polohu). Takže reči o nevyhnutnosti “vzdušnej suverenity“, toľkokrát pripomínanej či už politikmi alebo vojakmi (za všetkých český minister obrany Jaroslav Tvrdík: “Pokud nebudeme mít bojová letadla, ztratíme část národní suverenity.”) strácajú minimálne u občanov, preferujúcich nízke rozpočtové výdaje, na svojej opodstatnenosti.

Záujem verejnosti však nákup nových lietadiel nepriťahuje len ako vojensko-strategický problém. Už od počiatku sa jeho realizácia (ako ostatne väčšina veľkých štátnych zákaziek) spája s podozrením s korupčného jednania jednotlivých aktérov. Ťažko si inak vysvetliť podstatné finančné rozdiely akceptovaných ponúk po výberových riadeniach – zatiaľ čo kabinet Miloša Zemana v Českej republike odsúhlasil nákup 24 lietadiel Gripen v hodnote 3,5 miliárd USD, za zhruba tú istú sumu v decembri minulého roku poľský kabinet odhlasoval nákup 48 lietadiel F-16, spolu s výcvikovým programom, kompletným výstrojom, náhradnými dielami a offsetovými investíciami do poľského priemyslu. Naviac stíhačky Gripen nekomunikujú so systémom NATO a preto ich použiteľnosť na koordinovaných akciách aliancie je viac než sporná. Nasledujúci kabinet sociálneho demokrata Vladimíra Špidlu nákup zamietol – oficiálnym dôvodom sa stal popovodňový deficit v štátnom rozpočte.

Špekulácie o obchodnej politike spoločnosti British Aerospace/Saab presadzujúcej Gripeny (a zároveň o transparentnosti celého výberového riadenia) sa objavujú aj v Maďarsku a na Slovensku. Na druhej strane zástancovia nákupu Gripenov obviňujú zo zasahovania a vmiešavania sa zástupcov amerických ambasád, ktorí podľa nich evidentne presadzujú nákup amerických lietadiel.

Do úplnosti mozaiky chaosu zo stredoeurópskej stíhačkovej zlatej horúčky skvele zapadá vyhlásenie v Poľsku zamietnutého francúzskeho výrobcu Dassualt, ktorého člen predstavenstva vcelku francúzsky upozornil poľskú vládu na nevhodnosť nákupu neeurópskych lietadiel v súvislosti s integráciou krajiny do Európskej Únie.

Ambicióznym a určite povšimnutia hodným nápadom v súvislosti s leteckou reštrukturalizáciou armád, bol nápad českého premiéra Vladimíra Špidlu, ktorý v novembri 2002 navrhol - vzhľadom na finančnú náročnosť vzdušnej ochrany pre jednotlivé krajiny – projekt spoločnej ochrany, tzv. “Spoločné nebo“. V euforickej atmosfére presadzovania tak trochu všeriešiacej myšlienky integrácie (či už euroatlantickej – Špidlov návrh padol deň pred začiatkom kongresu NATO v Prahe - alebo európskej) iste nadchol jej priaznivcov v Budapešti, Bratislave i Varšave. Myšlienka spoločnej vzdušnej obrany nie je nová – pre inšpiráciu by si krajiny V4 mohli zájsť do Belgicka a Holandska, na druhej strane neskoré (a ťažko povedať nakoľko účelové) načasovanie tejto myšlienky vážne ohrozilo tento projekt už v jeho počiatkoch. Už počas summitu rezervovane reagoval maďarský minister obrany Ferenc Juhász: „Česká strana nás zatiaľ neoslovila“. Poľský premiér Leszek Miller: „Nič o tejto myšlienke nevieme a máme naviac vlastné projekty”(Gazeta Wyborcza) – neskôr na margo poľských nákupov F-16 pripojil: „Poľsko bude v otázke vzdušnej obrany úplne sebestačné“ čím nepriamo pochoval celý projekt.

Po technickej stránke je ťažko predstaviteľné fungovanie medzinárodnej jednotky pilotov cvičiacich na rozličných typoch lietadiel, po politickej stránke sa projekt Spoločné neboslabou koordináciou jeho potenciálnych aktérov zdiskretivoval sám. V každom prípade vojenské nebo nad krajinami V4 zostáva – zatiaľ – rozdelené.

JČlánok o iniciatíve spoločnej leteckej obrany štátov Vyšehradskej skupiny bol pôvodne napísaný pre portál www.visegad.info