Jörg Haider a jeho osudná pomsta

Autor: Martin Oravec, Téma: Osobnosti, Vydáno dne: 18. 02. 2003

Mohlo by sa zdať, že Haider od posledných rakúskych parlamentných volieb v roku 1999 spravil nejakú strategickú chybu, na základe ktorej Strana slobodných získala v novembri 2002 o dve tretiny menej hlasov ako tri roky predtým. Haider sa však aj v tomto období správal rovnako extrémisticky, populisticky a mocichtivo ako počas celej svojej kariéry. Aby sme fenomén Haider a jeho vzostupy či pády lepšie pochopili, musíme sa naň pozrieť z rôznych rovín.

Písané dňa 18. februára 2003 pre spoločenský týždenník Domino-fórum, www.dofo.sk

Faktor prvý: pravicový extrémizmus
Pravicový extrémizmus je Jörgovi Haiderovi doslova vrodený. Jeho otec Robert, vyučený obuvník, bol v medzivojnovom období postupne členom Hitlerjugend, jednotiek SA a od roku 1937 i členom NSDAP. V roku 1934 sa aktívne zúčastnil na neúspešnom nacistickom puči v Rakúsku. Haiderova matka, Dorothea Rupp, presvedčená nacistka, musela po vojne pracovať ako upratovačka v detskej zotavovni, a čistenie podlahy po židovských deťoch ju podľa vlastných slov neuveriteľne ponižovalo.

Avšak primárna politická socializácia v neofašistickom duchu nebola len záležitosťou rodičov. Ako študent na gymnáziu v Bad Ischl, kde pôsobilo v tom čase veľa bývalých členov NSDAP, sa mladý Jörg stal členom viacerých veľkonemeckých a pravicovoextrémistických spolkov, tzv. Burschenschaften, ktoré v ňom len utvrdzovali svetonázor z rodičovského domu. Hoci sa tomu dnes ťažko verí, v Rakúsku šesťdesiatych rokov stáli hodnoty ako „nostalgia za nacistickým konceptom ľudu, smútok za prehratou vojnou, nespokojnosť s novým demokratickým Rakúskom“ na začiatku kariéry veľkého množstva politikov tzv. tretieho, národného tábora, na čele ktorého sa v roku 1986 objavil Jörg Haider.

Tu vystupuje pomsta po prvý raz ako leitmotív politickej činnosti Jorga Haidera. Pomsta za svojich rodičov a im podobných, ktorých spoločnosť v rámci denacifikácie nespravodlivo kriminalizovala a spoločensky ponížila, hoci oni vykonávali počas vojny len svoju prácu najlepšie ako vedeli a o nacistických zločinoch údajne nemali ani potuchy. Haiderovu pripravenosť vytĺkať z týchto resentimentov politický kapitál dobre dokazuje aj jeho výrok z roku 1995 o príslušníkoch Zbraní-SS, ktorí boli a sú „slušní ľudia s charakterom“. Navyše je presvedčený, že „hoci nie sme v súčasnosti vo väčšine, sme všetkým ostatným duševne nadradení“.

Faktor druhý: populizmus
Taktika „hlásnej trúby malého človeka“ patrí k základným stavebným kameňom Haiderovho úspechu. Počas svojej politickej kariéry sa stal hovorcom všetkých, ktorí sa cítili byť poškodzovaní prevládajúcimi spoločenskými pomermi a hľadali vinníka, čo za to môže. Samozrejme, nejde len o pohrobkov nacizmu, asi najväčších prívržencov zrušenia Benešových dekrétov. Manuálne pracujúcich burcuje proti cudzincom, ktorí im konkurujú na trhu lacnej pracovnej sily a čakajú v húfoch za rakúskymi hranicami. Ekologistov si viaže tvrdým postojom voči tranzitom európskych kamiónov cez alpské priesmyky, odporcov jadrovej energie rakúskym referendom o zákaze prevádzky českého Temelína. Po augustových záplavách vyvolal Haider pád Schusselovej vlády, keď na jeho podnet zaviazala Strana slobodných svojich ministrov hlasovať proti odloženiu zníženia daní z januára 2003 o rok neskôr. Obyčajný človiečik je predsa dôležitejší ako akýsi deficit štátneho rozpočtu...

Tento obratný populista má však k rádovému rakúskemu občanovi poriadne ďaleko minimálne od roku 1986. V tomto roku zdedil od svojho strýca Wilhelma Webhofera veľkostatok v Medveďom údolí v Korutánsku, ktorý rodina získala od talianskej vlastníčky židovského pôvodu po roku 1945 nie celkom čistým spôsobom. Ročný výnos statku je okolo 140 tisíc euro. Imidž ľudového politika, ktorý si Haider medzi Rakúšanmi vybudoval, je tak nutné pričítať nielen jeho charizmatickému výzoru a správaniu (ako dvadsaťdvaročný začal fajčiť fajku), ale hlavne pravidelným „exkurziám“ medzi pospolitý ľud. Na diskotékach, v krčmách či slávnostiach hasičských zborov sa vždy zjaví primerane oblečený, svojím správaním a rečou vždy zapadne do spoločnosti a budí dojem politika, načúvajúceho radostiam a starostiam svojich voličov.

V podobe vysokého počtu voličských hlasov pre Haiderových Slobodných sa tak elitám z radov ľudovcov a socialistov vypomstilo rozparcelovanie spoločnosti a štátu. Haider, od začiatku bojujúci proti politike zaoberajúcej sa predovšetkým rozdeľovaním postov medzi víťazné strany, dokázal tak z marazmu tzv. Druhej republiky vyťažiť svojho času maximum. V roku 1996 prirovnal Haider pre denník Süddeutsche Zeitung FPÖ k „rakúskej PLO, t.j. hnutiu za oslobodenie Rakúska“. Iná vec je, že od vstupu do vlády chce FPÖ, tento tretí tábor na politickej scéne, rovnaké výhody ako dostávali ľudovci a socialisti v časoch vlád veľkej koalície.

Faktor tretí: mocichtivosť
Vrodená ctižiadostivosť, ale aj prísnosť a autorita rodičov a v neposlednom rade aj prirodzená inteligencia sa odzrkadľovali v Haiderových úspechoch už od základnej školy. Začiatok jeho politickej kariéry, ako sa píše Brigitte Bailer-Galanda v knihe Haider a Slobodní v Rakúsku, možno hľadať už v roku 1966, kedy na celorakúskych športových slávnostiach vyhral rečnícku súťaž (s príznačným príspevkom Sme my Rakúšania Nemci?). Ambiciózneho, charizmatického a v neposlednom rade aj pracovitého Haidera čakala v nasledujúcich rokoch bleskový vzostup až do parlamentného kresla v roku 1979, ktoré získal len ako dvadsaťdeväťročný. O sedem rokov neskôr to dotiahol až na predsedu Strany slobodných. V tom čase sa však o jeho baživosti po moci veľmi dobre vedelo. Keď v roku 1983 ako predseda korutánskej pobočky nezískal post ministra vo vláde malej koalície medzi FPÖ a sociálnodemokratickou SPÖ, začala sa z Korutánska sypať na hlavu predsedu Slobodných Norberta Stegera tvrdá kritika. Na mimoriadnom zjazde v Innsbrucku v roku 1986 sa Haiderovým stúpencom podaril vnútrostranícky puč, ktorý ho inštaloval na čelo strany, a sociálni demokrati vypovedali vládu.Lavírovanie medzi postojmi a vymanévrovanie politických protivníkov nielen z iných politických táborov, ale i vo vlastnej strane, sa stali Haiderovou pracovnou metódou. Kto nestojí v línii, ktorú on nadiktoval, toho dni sú spočítané – „ten odchádza“, ako hovorieva. Keď Slobodní vstúpili v roku 1999 do vlády a on sa musel abdikovať z postu predsedu, ihneď pocítil, že jeho pozície sú ohrozené. Neváhal preto s tvrdou kritikou na adresu napríklad vicekancelárky Susanne Riess-Passerovej alebo ministra financií Karl-Heinza Grassera, ktorí údajne zrádzali záujmy rádového občana. „Kto má určitý vplyv na ľudí, ten má aj moc,“ ozrejmil Haider svoje základné pohnútky vo svojej knihe Sloboda, ktorú mám na mysli z roku 1993.

Celou politickou kariérou Jorga Haidera sa tak tiahne ako červená niť nezadržateľná túžba „vždy a všade byť prvý a najlepší, milovanejší a obávanejší,“ vysvetľuje Christa Zochling v knihe Le Pen & comp. V snahe byť v stredobode pozornosti rakúskych voličov či svetových médií neváha v časoch, keď jeho hviezda pomaly zapadá, navštíviť irackého diktátora Saddáma Husajna. V turbulentných časoch predvolebnej kampane si dokazuje svoju nenahraditeľnosť vyhrážkami členskej základni o stiahnutí sa z politického života. V roku 2002 ohlásil abdikáciu zo všetkých funkcií minimálne päťkrát, naposledy chcel po volebnom debakli v novembri abdikovať na funkciu korutánskeho hejtmana. Za tri dni bol späť...

Aká je teda pozícia Jorga Haidera v Strane slobodných dnes? „Ak to bude potrebné, aj v budúcnosti podám zrozumiteľné stanovisko, kam sa má FPO uberať“, hovorí na stránkach týždenníka Der Standard v januári 2002 ako rádový člen. Jeho pozíciu v súčasných rokovaniach o novej vláde s ľudovcami však netreba podceňovať. Súčasné vedenie strany pod Herbertom Hauptom sa síce tvári pevne a emancipovane, pomstychtivosť Haidera, ktorému sa v lete 2002 nepodaril návrat do kresla predsedu, však nemožno brať na ľahkú váhu.

Haider pomstiteľ
Politická kariéra Jörga Haidera sa nesie v znamení týchto troch faktorov od samého začiatku. V roku 1999 vyniesol pravicový extrémizmus, populizmus a túžba po moci Haidera na druhé miesto v parlamentných voľbách a zaručil Strane slobodných účasť vo vláde. Presne tie isté metódy politického boja však v roku 2002 priniesli FPÖ pád na posledné miesto vo voličských preferenciách. Čomu pripísať tento neúspech? V prvom rade, charakter Druhej republiky sa počas čierno-modrej vlády zmenil na nepoznanie, hoci zostáva otázkou, čo sa to stalo vďaka alebo napriek Haiderovi. Podruhé, po prevzatí vládnej zodpovednosti stratila FPÖ veľa zo svojho čara. No a nakoniec, strana jedného muža, akou FPÖ bezpochyby bola a možno stále je, sa ťažko môže podieľať na vláde, keď jej faktický vodca je iba rádovým členom odprataným niekam na perifériu. Haider pochopiteľne túto situáciu nezvládol a začal reagovať podráždene a nevyspytateľne, zatiaľ čo jeho koaličný partner, ľudovci na čele s Wolfgangom Schüsselom, vyťažili z tohto stavu maximum.

Haiderovým dňom však pravdepodobne ešte nie je koniec. No Schüsselova strana vidí vytvorenie vlády s modrými, so šedou eminenciou Haiderom v zákulisí, ako poslednú možnosť. Ako píše týždenník Profil, o tom, že v prípade obnovenej čierno-modrej vlády by bol ponížený Haider schopný iniciovať pád Schüssela, ktorý ho pripravil o pozíciu v strane a FPÖ o sedemnásť percent voličskej podpory, o tom pochybuje v Rakúsku málokto.

Koniec koncov, pomsta je predsa jednou zo základných pracovných metód Jörga Haidera.

Kto je to Jörg Haider
Jörg Haider sa narodil 26. januára 1950 v Bad Goisern v Hornom Rakúsku. Študoval v pravicovo extrémistickom prostredí na gymnáziu v Bad Ischl, titul doktora práv získal v roku 1974 na Viedenskej univerzite. V roku 1976 sa sťahuje do korutánskeho Klagenfurtu, tradičnej bašty Strany slobodných, kde pôsobí ako stranícky tajomník a neskôr predseda korutánskej pobočky FPÖ. V roku 1979 sa stáva poslancom v celoštátnom parlamente, v roku 1986 je už ako tridsaťšesťročný predsedom strany. V rokoch 1989 až 1991 a od roku 1999 zastáva post korutánskeho hejtmana. Vo februári 2000 odstúpil z pozície predsedu strany. Od roku 1976 je ženatý, má dve dcéry.