Červení alebo čierni

Autor: Martin Oravec, Téma: Evropská unie, Vydáno dne: 09. 02. 2003

Rakúska predvolebná kampaň sa začala, píše slovenský týždenník Domino-Fórum v októbri 2002.

„Ako sa volá v Rakúsku hlavný predstaviteľ strany, ktorá sa vo voľbách umiestnila na treťom mieste?“ pýta sa známy kritik rakúskej politiky Robert Menasse v Rakúskom slovníčku na stránkach ľavicového Süddeutsche Zeitung. „Kancelár,“ znie vypointovaná odpoveď. Situácia v Rakúsku bola počas posledného dva a pol roka nenormálna i na stredoeurópske pomery. Preto dnes naši juhozápadní susedia zažívajú jednu z najnapínavejších kampaní v dejinách.

Na prvý pohľad by sa zdalo, že všetkému sú na vine tohtoročné obrovské povodne, ktoré Schröderovi pomohli udržať sa v kancelárskom kresle a v Česku takmer spôsobili pád novej vlády. Jazda ľudoveckého kancelára Wolfganga Schüssela (ÖVP) na „hnedom tigrovi“ Strany slobodných (FPÖ), bola však problematická od samého začiatku po voľbách 1999. Na scéne totiž vystupovali dve Strany slobodných. Tá prvá, pod oficiálnym vedením podpredsedníčky vlády Susanne Riess-Passer, bola vo vláde spolustrojcom dlho očakávaných reforiem: spoplatnenia vysokého školstva či zvýšenia veku odchodu do dôchodku. Tak sa minulý rok podarilo dosiahnuť takmer vyrovnaný rozpočet. Pokrok nastal aj v odbúravaní sociálneho štátu.

Tú druhú FPÖ viedla sivá eminencia, korutánsky hajtman Jörg Haider, ktorý sa nehanbil navštíviť Saddáma Husajna či vypísať v januári 2002 referendum o zatvorení českej jadrovej elektrárne Temelín mesiac po tom, ako sa česká i rakúska vláda dohodli na podmienkach jej fungovania. Spor medzi zodpovednou politikou ministrov FPÖ a opozičnou demagógiou Jörga Haidera nakoniec prinútil kancelára Schüssela vyhlásiť predčasné voľby, ktoré sa uskutočnia 24. novembra.

O päť týždňov sa uvidí

Najvďačnejšou témou pre všetkých komentátorov je – ako ináč – volebná kampaň Strany slobodných. Na straníckom zjazde 21. septembra sa napriek očakávaniam nestal predsedom Haider, ktorý odmietol kandidovať, ale bývalý minister dopravy Mathias Reichhold. Ten sa síce počas roztržky, ktorá spustila krízu v strane, prikláňal skôr na stranu Susanne Riess-Passer, ale jeho blízkosť k Haiderovi je neprehliadnuteľná (päť rokov pôsobil ako zástupca korutánskeho hajtmana). Slobodní presadzujú v kampani zníženie daňového zaťaženia zo 44 percent na 40 percent do roku 2010, pričom zvýšenie základu pre odpočítanie dane pre nízke a stredné príjmy má platiť už od roku 2003. Najviac emócií však slobodní vyvolávajú svojím, mierne povedané, eurorealizmom vo vzťahu k rozšíreniu Únie (podmienka zmrazenia rakúskeho príspevku do európskej pokladne na súčasnej jednej miliarde eur, vyriešenie reformy poľnohospodárskej politiky a podobne). Percentá sa usilujú získať aj populistickými vyhrážkami na adresu Českej republiky v otázkach Temelína a Benešových dekrétov.

Druhá vládna strana, Schüsselovi ľudovci, majú jedinečnú šancu stať sa po tridsiatich šiestich rokoch najsilnejšou stranou v krajine. Vo volebnom boji stavajú do veľkej miery na zjave svojho predsedu, ktorý je medzi voličmi o desať percent populárnejší než predseda socialistov Alfred Gusenbauer. Prudký nárast podpory pre ÖVP za posledné týždne možno pripísať najmä znechuteným voličom FPÖ, ktorí majú plné zuby vládnej zodpovednosti či, naopak, Haiderovej demagógie. Haiderovci totiž od posledných volieb stratili asi štrnásť percent podpory.

Dlhodobo najsilnejšou stranou na rakúskej politickej scéne sú sociálni demokrati (SPÖ).

V súčasnosti stelesňujú návrat Rakúska pred rok 1999 – navrhujú zrušenie všetkých reforiem Schüsselovej vlády. Posledný týždeň vstúpil do kampane v prospech sociálnych demokratov za veľkej pozornosti médií Josef Broukal, obľúbený redaktor televízie ORF, ktorý má prilákať pre stranu viac voličov. Najpravdepodobnejším koaličným partnerom SPÖ je Strana zelených, ktorá v parlamente disponuje z celkového počtu 183 len štrnástimi poslancami. Zeleným sa v poslednom čase darí veľmi dobre, najmä po tom, čo sa v roku 1997 stal ich predsedom charizmatický Alexander van der Bellen. Odvtedy sa profilujú nielen ekologicky, ale, čo môže znieť paradoxne, do veľkej miery preberajú aj rétoriku ekonomického liberalizmu.

Lagerwahlkampf v plnom prúde

Ako to v druhej polovici novembra dopadne? Podľa najnovších výskumov verejnej mienky sa posledný týždeň na prvom mieste s podporou 37 percent umiestnili sociálni demokrati. Schüsselova ÖVP zaostáva v tesnom závese za nimi. Najzaujímavejšie sú preteky o tretie miesto medzi Zelenými a Slobodnými, ktorí môžu rátať s trinásťpercentnou podporou Rakúšanov. Na spolkovej úrovni kandidujú ešte komunisti (KPÖ) a liberáli (LIF), ale obe zoskupenia majú minimálne šance prekročiť štvorpercentnú volebnú klauzulu.Politológovia však pozorujú na rakúskej politickej scéne nový fenomén: takzvaný predvolebný boj táborov (Lagerwahlkampf). Politici a ich voliči dávajú už teraz najavo koaličné preferencie. Červeno-čierna podoba vlády, teda „spolužitie“ sociálnych demokratov a ľudovcov, ktoré Rakúsko po dlhé desaťročia doslova ovládalo, je prekvapujúco nepopulárne. Takáto polarizácia medzi ľavicovým táborom (socialisti a Zelení) a pravicou (ľudovci a Slobodní) je v krajine politickým tabu už od čias potýčok v medzivojnovom období. Časy sa však menia a aj voliči si pomaly uvedomujú, že polovičaté reformy pravo-ľavej vlády nikam nevedú.

Na špekulovanie o budúcej rakúskej vláde je ešte priskoro. Možno však konštatovať, že prirovnanie k situácii v predvolebnom Nemecku nie je vôbec scestné. Je možno pravda, že pre krajinu by bola najlepšia vláda čiernych so Slobodnými, ale čisto z pragmatického pohľadu (otázka rozširovania EÚ či Benešových dekrétov) je červeno-zelená alternatíva pre stredoeurópske krajiny oveľa prijateľnejšia.