Zbohom, Druhá republika

Autor: Martin Oravec, Téma: Evropská unie, Vydáno dne: 14. 02. 2003

Článok bol pôvodne napísaný pre slovenský týždenník Domino-fórum v septembri 2001

"Závideniahodné,“ šepkal istý nemecký návštevník fašiangového plesu v roku 1974 do ucha svojmu rakúskemu spoločníkovi, keď pozoroval dvoch zabávajúcich sa pánov, služobne čelných predstaviteľov sociálneho partnerstva. „U vás je aj triedny boj jedna veľká opereta.“ Rakúšan kútikom oka pozrel na tiež prítomného rakúskeho kancelára a rovnako potichu odvetil: „To bezpochyby, ale náš milenecký pár spieva vždy podľa vlastných textov a bez toho, aby sa pozeral na dirigenta.“ Avšak v súčasnosti sa úloha kancelárskej taktovky stáva oveľa dôležitejšou, ukončuje túto historku rakúsky týždenník Profil.

Vývoj v posledných mesiacoch či týždňoch v Rakúsku to naozaj dosvedčuje: nerozpadáva sa len posledný mohykán neokorporativistického štátu v Európe, ale čoraz viac politológov hovorí aj o definitívnom konci Druhej rakúskej republiky. Príčin je samozrejme veľa a nie všetky sú rovnako dôležité, jedna je však najočividnejšia a asi najvýznamnejšia: volá sa Rakúska strana slobodných spolu so svojou šedou eminenciou – Jörgom Haiderom.

Povojnový neokorporativizmus

Aj k vzniku politického systému povojnového Rakúska sa, ako ináč, viaže historka, ktorá hovorí o zblížení predstaviteľov socialistického a ľudového tábora pomocou spoločnej skúsenosti antifašistického odboja a koncentračných táborov. Neznie to síce veľmi dôveryhodne, ale štipka pravdy v tom bude: práve na základe spolupráce týchto dvoch, za prvej republiky nezmieriteľných, politických táborov vznikli dve charakteristické črty povojnového Rakúska: konsociačná demokracia, teda schopnosť dvoch hlavných strán, nájsť vždy efektívny kompromis pri riadení štátu, a hlavne systém sociálneho partnerstva ako istého druhu neokorporatívneho modelu hospodárskej politiky.

Základné prvky korporativizmu je možné vystopovať prvý raz v Mussoliniho fašistickom štáte, ktorý sa snažil efektívne riadiť ekonomiku spoločnými organizáciami zamestnancov a zamestnávateľov tej istej profesie, sprostredkujúcich a reprezentujúcich svoje záujmy na politickej úrovni. Tento systém korporácií alebo komôr sa zdal príťažlivý okrem iných štátov (Švédska) aj pre politikov, zakladajúcich povojnové Rakúsko. Bolo to hlavne nespočetné množstvo súperiacich odborov za Prvej republiky, ktoré inklinovali k rôznym politickým stranám a v konečnom dôsledku zlyhali v zastupovaní záujmov pracujúcich, čo inšpirovalo povojnový príklon ku korporativizmu. Rakúsko sa teda snažilo prekonať „triedny boj“, ktorý sa stal Prvej republike osudným, a vyriešiť neľahkú ekonomickú a sociálnu situáciu po druhej svetovej vojne. Ďalším dôvodom bolo ťažké postavenie štátu desať rokov po vojne stále okupovaného Spojencami, čo prikazovalo zjednotiť demokratické sily a efektívnou ekonomickou politikou nedať príležitosť k zaktivovaniu extrémnych politických strán, či už komunistov (s podporou Sovietskeho zväzu) alebo nelegálnych neofašistov.

Zväzová demokracia

Už v roku 1947 boli zákonom ustanovené štyri organizácie zastupujúce záujmy: obchodná, poľnohospodárska a robotnícka komora, ako aj komora zastupujúca pracovníkov v slobodných zamestnaniach. Každý pracujúci Rakúšan musí byť povinne členom aspoň v jednej z týchto komôr. Zároveň si postupne veľmi silnú pozíciu vydobyli rakúske odbory. V súčasnosti situácia vyzerá tak, že štyrmi najsilnejšími sociálnymi partnermi sú okrem spolkového Rakúskeho odborového zväzu ÖGB (1,4 milióna členov) aj tri zastrešujúce organizácie komôr, a to Spolková komora pracujúcich (2,8 mil.), Organizácia hospodárskej komory (350 tis.) a Prezidentská konferencia poľnohospodárskych komôr (600 tis.).Počas takmer polstoročia trvania rakúskeho modelu neokorporatívneho štátu mali sociálni partneri neúmerne veľký vplyv na všetko dianie v krajine týkajúce sa sociálnej alebo hospodárskej oblasti. V praxi to fungovalo tak, že predstavitelia odborov a komôr sa od roku 1957 stretali s vládou v takzvanej Paritnej komisii pre mzdové a cenové otázky, ktorá zasadala za zatvorenými dverami približne raz za mesiac pod vedením kancelára, aby v nej boli prediskutované všetky opatrenia, týkajúce sa ekonomickej situácie krajiny. Hocikto z nedemokraticky zvolených a nezodpovedných sociálnych partnerov mal fakticky právo veta na navrhované kroky demokraticky zvolenej vlády.

Pravdaže, nedá sa poprieť fakt, že tento model bol, čo sa týka ekonomického vývoja krajiny, hlavne v 70. rokoch veľmi úspešný. Rakúsku sa podarilo stabilne dosahovať vysoký ročný rast HDP pri nízkej nezamestnanosti a inflácii, pričom spolurozhodovanie zamestnancov a zamestnávateľov zaručovalo sociálny zmier, sociálne istoty pre neúspešných zamestnancov a tlmenie požiadaviek odborov v prospech zamestnávateľov.

„Reálna“ ústava

Najzaujímavejšie na celej záležitosti je, že žiadny rakúsky zákon ani ústava nič také ako sociálne partnerstvo nepozná. Keď v roku 1952 prehlásil ústavný súd zákon o „hospodárskom direktóriu spolkovej vlády“ v rozpore s ústavou, pochopili to politické strany ako signál, aby sa o žiadnu rámcovú legislatívu už viac nepokúšali. Odvtedy čoraz silnejšie zväzy, spolky a komory, ktoré sú prepletené medzi sebou do neprehľadných a komplikovaných vzťahov, zasahujú do všetkých oblastí rakúskej spoločnosti. Hlavne prepojenie jednotlivých filiálok nadstraníckych organizácií na politické strany hrá veľmi veľkú úlohu. Donedávna sedelo v parlamente pravidelne viac ako polovica funkcionárov niektorej organizácie sociálneho partnerstva, ktorých nominovali, pravdaže, politické strany. Spolkové ministerstvo sociálnych vecí riadil vysoký predstaviteľ odborov, šéfom rezortu obchodu zástupca Spolku rakúskych priemyselníkov. Funkcionári sociálneho partnerstva, ktorí boli zvolení za úplne iným účelom, sa podieľali vo veľkej miere na diktovaní hospodárskej politiky štátu bez toho, aby za to preberali zodpovednosť, a bez rámcového zákona, ktorí by im to akýkoľvek spôsobom dovoľoval. Rakúsky spoločenský kritik Robert Menasse tento model fungovania štátu výstižne charakterizoval parafrázou hesiel Francúzskej revolúcie: sloboda od demokratickej kontroly – rovnosť v grémiách – bratstvo v tvorbe cien. Pre pravidlá takéhoto, v podstate nelegálneho systému fungovania štátu, ktoré sa dajú vyčítať iba pozorovaním politickej praxe, politológovia vymysleli veľmi priliehavé označenie: rakúska reálna ústava.

Koniec sociálneho partnerstva

Na vnútropolitickej scéne bol koniec druhej republiky vážnou témou už v na začiatku 90. rokov v súvislosti s prehodnocovaním identity krajiny ako neutrálneho mostu medzi Východom a Západom, ako aj s otázkou vstupu do Európskej únie (v roku 1994 musela byť prvýkrát novelizovaná ústava, platná s výnimkou fašistickej etapy už od roku 1929). Ďalšou príležitosťou boli voľby v októbri 1999, kedy sa druhou najväčšou stranou v krajine stala po Sociálnodemokratickej strane Haiderova Slobodná strana, ktorá vytvorila s Ľudovou stranou vládnu koalíciu. Avšak asi najlepšou zámienkou pre pozorovateľov uvažovať o konci Druhej republiky či reálnej ústavy je vývoj v Rakúsku v súčasnosti, po roku a pol vládnutia novej vlády.

Od začiatku roku 2000 presadila nová vláda svoje predstavy o penzijnej reforme, vyrovnanom štátnom rozpočte (na úkor hustej sociálnej siete), platenom vysokom školstve a v súčasnosti zvádza ťažký boj o novú organizáciu kontroly sociálneho poisťovníctva pre rakúskych občanov. Až po istom čase sociálni partneri zistili, že vláda je s nimi ochotná rokovať len do toho okamihu, kým sú s ňou ochotní súhlasiť. Pri zákone o novom poňatí sociálneho poistenia v auguste 2001 použila vláda prvýkrát svoju väčšinu v parlamente, bez toho, aby dosiahla vopred konsenzus so sociálnymi partnermi. To je možno opísať ako zlomový okamih, ktorý anuluje moc sociálnych partnerov a rozhodovanie znovu prinavracia politikom.

S týmto vývojom sa však samozrejme nie sú ochotní zmieriť sociálni partneri. Najviac konfrontačne naladené sa ukázali byť odbory, ktoré na obdobie od 24. septembra do 15. októbra chystajú veľké „priame hlasovanie“ všetkých viac ako 1,4 milióna členov. V siedmych otázkach dotazníka, namiereného otvorene proti opatreniam vlády v sociálnej oblasti, sa vedenie odborov pýta svojich členov, či súhlasia s posilnením sociálneho partnerstva, či sú proti zavedenému plateniu za vysokoškolské štúdium, alebo či súhlasia s použitím bližšie neurčených nátlakových prostriedkov na vládu.

Avšak celá dlho pripravovaná akcia sa ukázala v novom svetle po veľkom škandále, ktorý odhalil neúmerne veľké platy (okolo 100.000 šilingov mesačne) odborových zástupcov rakúskych pôšt. Aféra si vyžiadala odstúpenie predsedu odborov pôšt Hans-Georga Dörflera a veľký rozruch na rakúskej vnútropolitickej scéne. Hlavne vládni Slobodní využili situáciu na mediálne zdiskriminovanie Rakúskeho odborového zväzu a posilnenie podpory spoločnosti pre vládne opatrenia v oblasti odbúravania sociálneho štátu a znižovania vplyvu sociálnych partnerov, ako i celkovej reforme verejnej správy v krajine. Odbory na čele s kontroverzným Fritzom Verzetnitschom (mimochodom poslancom za SPÖ) sa bránia, ako môžu, pravdou však zostáva, že v posledných týždňoch stratili veľa zo svojej prestíže. Napríklad podľa prieskumu Inštitútu Human sa až 44 percent členov ÖGB domnieva, že táto organizácia je v súčasnosti anachronizmom, zatiaľ čo 35 percent zastáva opačný názor. Ako to však celé dopadne nie je ani zďaleka dnes jasné, ale ak konfrontácie medzi jednotlivými politickými a sociálnymi organizáciami budú pokračovať tak ako doteraz, premení sa Rakúsko po skončení hlasovania odborov na jeden veľký vriaci kotol. Ako to bolo vlastne možné, aby polstoročí viac-menej efektívne fungujúci, hoci nelegálny systém takto dopadol? Odpoveď jej jednoduchá: Nový vietor priviala účasť FPÖ vo vláde, ktorá medzi sociálnymi partnermi nemá takmer žiadny vplyv a už vo svojom programe z roku 1955 žiadala zvrhnúť „diktatúru komôr.“ Navyše FPÖ úmyselne vystupuje proti všetkému, čo pripomína staré rozparcelovanie rakúskej spoločnosti vybudované socialistami a ľudovcami počas Druhej republiky.

Zaujímavejší je pohľad zo strany ÖVP, ktorá je úzko napojená na podnikateľov združených v hospodárskej komore. Podľa anonymných hlasov vychádzajúcich zo štruktúr strany sa ľudovci na jednej strane snažia čo najviac zapáčiť svojim koaličným partnerom, Slobodným, a na druhej skoncovať so systémom, ktorý v konečnom dôsledku priviedol veľkú koalíciu do hrobu.

Nemožno však poprieť, že sociálne partnerstvo so všetkými jeho dôsledkami je v súčasnosti už prežitkom. Po páde železnej opony a otvorení východoeurópskych trhov, vstupe Rakúska do EÚ v roku 1995 a v časoch rýchlej globalizácie je rakúsky sociálny štát neúnosný. Tlaky na vyrovnanie štátneho rozpočtu, na zvýšenie konkurencieschopnosti rakúskych výrobkov na svetových trhoch, ako i na otvorenie systému podľa modelu americkej spoločnosti, ktorý sa pomaly presadzuje pri budovaní Európskej únie, jednoducho začali v čierno-modrom Rakúsku získavať navrch.

Zbohom, druhá republika?

Nemôže byť pochýb o tom, že Rakúsko sa v posledných dvoch rokoch veľmi zmenilo. Najprv to bol úspech populistu Haidera, ktorý akoby pripomínal, že nevyrovnať sa s nacistickou minulosťou krajiny sa nevypláca. Následne sformovaná čierno-modrá vláda pravdepodobne raz a navždy skoncovala s konsociačným modelom rakúskej politiky, charakterizovaným rozparcelovaním celej spoločnosti a všetkých jej štruktúr medzi socialistov a ľudovcov. A nakoniec, rozvírenie vôd stuchnutého a nehybného zväzového štátu vrcholí postupnou demontážou rakúskeho modelu sociálneho partnerstva, a v konečnom dôsledku sociálneho štátu, ktorý bol v kontexte celej Európy po úpadku švédskeho systému len anachronizmom. Poslednú bitku s vládou sociálni partneri práve bojujú. Nech už dopadne akokoľvek, Rakúsko už nikdy nebude také, ako sme ho donedávna poznali. Preto držme nášmu, z pohľadu slovenskej integrácie do EÚ najdôležitejšiemu, susedovi palce, nech je tretia republika lepšia, ako bola tá predchádzajúca.