Prečistime si zakalenú myseľ...

Autor: Martin Oravec, Téma: CPSSU, Vydáno dne: 11. 02. 2003

Recenzia knihy Johna Laughlanda: Znečistěný pramen. Nedemokratické počátky evropské ideje. Prostor, Praha 2001.(Publikované v Listoch Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku SFPA, November 2001).

V čase nadšeného uzatvárania splnených kapitol acquis communautaire nie je v našich končinách dostupných veľa kníh takých obsažných, konzistentných a hlavne kritických voči Európskej únii ako kniha Johna Laughlanda. Za hlavný cieľ tejto publikácie si tento britský ortodoxný konzervatívec kladie upozorniť čitateľa na poškvrnené myšlienkové zdroje európskej integrácie a presvedčiť ho o tom, že Európska únia je vlastne historickou chybou, ktorú treba čo najskôr odčiniť. To nám dokazuje na porovnávaní fašistickej a súčasnej európskej rétoriky (kap. 2), historickom vývoji nemeckej geopolitiky (kap 3.), odhaľovaní vášne európskych politikov pre technokratizmus a kozmopolitizmus (kap. 4), kritikou projektu Európskej menovej únie (kap. 5), a to všetko sumarizuje a doťahuje do dôsledkov v posledných dvoch kapitolách.

Čo sa týka druhej kapitoly nazvanej „Fašisti a federalisti“, medzi fašistickou proeurópskou propagandou a súčasnou rétorikou EÚ nachádza autor naozaj pozoruhodné paralely. Len pre ilustráciu: „Na veľkonočnej pohľadnici z roku 1942 bola sliepka s nápisom ‚Európa, naša matka‘: okolo nej sa tlačia kuriatka, každé so zástavou niektorej spojeneckej krajiny nacistického Nemecka [...]. Dve kuriatka váhajú – Dánsko a Švajčiarsko. (O päťdesiat rokov neskôr, v júni roku 1992, volilo Dánsko v referende o Maastrichtskej zmluve ´protieurópsky´, zatiaľ čo Švajčiarsko sa vyslovilo proti vstupu do Európskej hospodárskej zóny. V roku 1993 Európska komisia vo svojej propagande použila heslo: ‚Matka Európa musí chrániť svoje deti.‘)“ (str. 62). Ak však chcel Laughland poukázať na skryté hegemonistické chúťky Nemecka v rámci EÚ, mal tak urobiť solídnou historickou štúdiou o kontinuite európskych politických elít vojnového a povojnového obdobia. Jeho monotónne a zdĺhavé citovanie výrokov viac ako stovky fašistických exponentov vytrhnutých z kontextu nedokazuje nič viac než to, že autor nevie, ako má vyzerať historická práca.

Na strane 179 sa nachádza pravdepodobne kľúčový bod celej argumentácie. „Na základe akej autority sa vládne európskym národom?“ pýta sa autor a odpovedá, že všetka legitímnosť európskych politikov spočíva podľa ich presvedčenia v tom, že len oni dokážu efektívne riadiť hospodárstvo a poskytovať občanom blahobyt pomocou prerozdeľovania fondov. Zjednocovanie Európy sa totiž začalo v záujme vylúčenia ďalšieho vojenského konfliktu po druhej svetovej vojne koordináciou kľúčových odvetví a pokračovalo v ďalších ekonomických oblastiach. Avšak úsilie obchádzať politické prekážky a robiť rozhodnutia konsenzuálne vyústilo do situácie, kedy integrácia stojí takmer výlučne na činnosti európskych vlád, ktoré sa za svoje činy nikomu nezodpovedajú. A navyše, čo je pre britského konzervatívca ešte viac poburujúce, tento automat na kompromisy zmenil zmysel pojmu politika na obyčajné neopozitivistické hľadanie jediného správneho spôsobu riadenia ekonomiky. Politikov jednoducho nahradili v Európskej únii technokratickí byrokrati a politický konflikt, ktorý je „matériou života“ (str. 204), je vytlačený zo života EÚ v záujme univerzálneho kompromisu, akoby všetky krajiny mali rovnaké národné záujmy. A nemožno nič iné ako len súhlasiť s britským euroskeptikom, keď konštatuje: „V takej Európe [po zavedení jednotnej meny] sa budú o všetky základné exekutívne a legislatívne právomoci deliť tri rovnako nevolené a nikomu sa nezodpovedajúce inštitúcie: Ústredná banka, Rada ministrov a Európska komisia.“ (str. 24). Ak je však (parlamentná) demokracia najlepším z najhorších zriadení, aké ľudstvo zatiaľ vymyslelo, mali by sa princípy jej fungovania hádam premietnuť oveľa dôkladnejšie aj do fungovania EÚ.

Jednou z najpozoruhodnejších častí knihy je piata kapitola, ktorá je venovaná problematike financií. Na viac ako štyridsiatich stranách (!) autor najprv predstavuje čitateľovi všeobecnú teóriu peňazí v historickom kontexte a hádam z toho najkrajnejšieho konzervatívneho uhla pohľadu. Nakoniec dospieva k názoru, ktorý prezentoval už Burke v roku 1792; že hodnotu peňazí – ako všeobecného prostriedku výmeny – by ani v súčasnosti nemal garantovať štát, ale zákon, ktorý zaručí ich konvertibilitu za zlato. Ďalším, ešte viac dych vyrážajúcou ideou je návrh Laughlanda na obmedzenie nezávislosti centrálnych bánk, ktoré sa za svoje rozhodnutia v súčasnosti nemusia nikomu nezodpovedať. Potom sa konečne dostáva k problematike EMÚ a trefne poznamenáva, že projekt menovej únie chce „povýšiť systém [sociálneho štátu], ktorý krachuje v jednotlivých krajinách, na európsku úroveň“ (str. 285) a znamená cestu k politickej únii bez návratu. (str. 250). Koniec koncov správnosť tejto úvahy do istej miery dokazuje aj donedávna nepredstaviteľné „pokarhanie“ štrnástich ministrov financií zo začiatku tohto roku pre Írsko, ktoré sa snaží prilákať medzinárodný kapitál rapídnym znižovaním dane z príjmu právnických osôb (12,5% v roku 2003). Avšak po týchto siahodlhých historických a teoretických úvahách už autorovi dochádza dych, aby použil podľa viacerých ekonómov najlepší úder proti vzniku EMÚ a dôkladne prezentoval argument nehomogénneho ekonomického, kultúrneho a sociálneho prostredia, ktoré takmer vylučuje efektívnu jednotnú monetárnu politiku, ktorá by vyhovovala všetkým krajinám.

K čomu má autor spomedzi všetkých nedostatkov EÚ asi najväčšie výhrady, je obmedzenie štátnej suverenity členských štátov, ktoré sa prejavuje napríklad jednotnou menovou politikou ECB, nadradenosťou európskeho práva nad národné apod. Síce odmieta „mýtus o destabilizúcej sile nacionalizmu“, či už toho štátneho, ktorý rozpútal svetové vojny, alebo nacionalizmu etnických menšín, nepodarí sa mu ho však presvedčivo vyvrátiť. Je presvedčený, že medzinárodné organizácie, ako napríklad OBSE, ktoré sú podľa neho prototypmi medzinárodnej vlády, tej odvekej túžby komunistických plánovačov, sú nepotrebné a veľmi škodlivé, pretože diktujú štátom, ako sa majú správať. Jedna z najväčších chýb v histórii, s ktorou sa nevie Laughland zmieriť, sa podľa neho odohrala 24. marca 1999, keď NATO začalo bombardovať Juhosláviu a Západ onedlho presadzovať doktrínu ľudských práv a brežnevovskej obmedzenej suverenity štátov. Je na čitateľovi, aby zhodnotil vierohodnosť, s akou je opísané zákulisie bombardovania Kosova a vytvoril si vlastný názor, či sa svet rúti do priepasti „vykoreneného kozmopolitizmu“ (str. 269).

Bytostný konzervatizmus britského razenia sála na čitateľa z každej strany tejto knihy, ktorou sa chce hádam John Laughland. zapísať do dejín politického myslenia podobne ako Edmund Burke (spomína ho desaťkrát). Tento tridsaťosemročný autor, ktorý vyštudoval v Mníchove a Oxforde, prednáša v súčasnosti politológiu a je komentátorom pre renomované anglické a americké denníky. Avšak v čom autor ako politológ zlyhal celkom fatálne, je vyslovený anglo-centrizmus, na ktorého skryté podoby by si čitateľ mal dávať dobrý pozor. Tak je tomu v celej tretej kapitole poznačenej agresívnym obhajovaním britskej politiky rovnováhy moci. V inom svetle sa nám zjaví aj výzva na obmedzenie nezávislosti centrálnej banky, v krajine s politickou tradíciou trvajúcou storočia a s politikmi oveľa zodpovednejšími ako v mladých demokraciách. (Pozoruhodné je, že zodpovednosť Bank of England voči britskej vláde, vo všeobecnosti veľmi vysoká, sa radikálne znížila po nástupe labouristickej vlády Tonyho Blaira). Avšak zlatý klinec anglo-centrizmu nájdeme na strane 287, kde autor vyzýva na úplné zrušenie pomerného zastúpenia v parlamentoch európskych krajín, pretože z nich robí „dejisko komédií.“ Táto idea možno niekoho iba šokuje, mňa osobne však vynikajúco pobavila.

Ako alternatívu k európskej integrácii britský konzervatívny euroskeptik navrhuje na posledných troch stranách návrat členských štátov k „večným princípom spravodlivej spoločnosti [...]. Tieto princípy sú zrejmé: zodpovedná vláda (demokracia), vláda zákona a zdravé peniaze.“ (str. 287). Avšak naša postkomunistická realita zápasí už desať rokov s nedostatkami demokracie, vlády zákona či verejných financií, a možno vyjadriť presvedčenie, že vstupom do EÚ si len polepšíme. A potom môžeme začať riešiť problémy, ktoré nedajú spať Laughlandovi a na ktorých, priznajme si, čosi pravdy predsa len je.